DESPERATE

Bonus

V izbe hrala hudba, vychádzajúca z môjho laptopu, položenom na posteli. Pozrel som na Stevna, ktorý sa už nejakú dobu venoval učebniciam, ležiac na opačnej strane mojej postele. Musel sa učiť na skúšky, tak som ho nerušil. Bol som šťastný už len kvôli tomu, že bol u mňa a pohľad naňho ma robil viac než spokojnejším.

„Už je čas," prehovoril som natešene, keď mi na mobile zazvonil nastavený budík a po kolenách prešiel k Stevnovi. Z tváre som mu pomaly stiahol masku na tvár a očarene sa usmial pri pohľade na jeho žiariacu pokožku.

„Wau," zašepkal som, hľadiac ho po oholenej brade, ktorá bola teraz navlhčená a celkom jemná. Všimol som si ako ma bez slova pozoruje a ostýchavo sa usmial. Zo svojej tváre som sňal rovnaký tenký prúžok látky voňajúci po limetkách a použité masky zahodil do koša.

„Steven."

„Hm?" hlesol bez toho, aby ku mne zdvihol svoj pohľad od popísaných papierov.

„Ktorý by som mal použiť?" rozložil som pred neho šesť lakov na nechty.

„Ten, ktorý sa ti páči," odvetil automaticky, stále mi nevenujúc pozornosť.

„Mne sa páčia všetky. Ale chcem použiť taký, ktorý sa bude páčiť tebe." Vysvetlil som a sledoval ako sa kútiky jeho úst jemne zdvihli. Pokrútil hlavou a zahľadel sa na laky rozprestreté na posteli.

Napäto som čakal na jeho verdikt, pohľadom tykajúc po všetkých farbách. Dal som mu na výber z dvoch odtieňov ružovej, jedného fialového, svetlomodrého, čierneho a červeného. Bol som si však celkom istý, že zvolí čierny, pokiaľ sa bude riadiť obľúbenou farbou.

„Tento," chytil svetlomodrý lak a vložil mi ho do rúk, než pozornosť uprel naspäť k učivu. Prekvapene som hľadel na svoju ruku a snažil sa prísť na to, podľa čoho farbu vybral.

Predsa len, moje obľúbené farby boli fialová a ružová, na sebe som mal červený crop top a Stevnova obľúbená farba bola čierna. Svetlomodrá mi do toho nijak nezapadala.

„Myslel som si, že najradšej máš čiernu," zamrmlal som začudovane.

„Nemusíš použiť modrú, ak sa ti nepáči," odvetil nezaujato.

„Nie, nie. Modrá je fajn, je pekná. Je to predsa farba oblohy," rozrozprával som sa. Nečakal som, že mi na to niečo povie, vzhľadom k tomu, že nevyzeral, že by ma veľmi vnímal, no odrazu dodal:

„A tvojich očí."

„Čože?"

Zdvihol tvár od kníh a jeho prenikavý pohľad spočinul na mne.

„Tvoje oči. Sú modré. Preto je modrá farba pekná."

Srdce sa mi rozbúchalo nad jeho vysvetlením a v lícach som na moment ucítil horúco, než ma premohla radosť.

„Aww, si tak zlatý," nedokázal som sa zastaviť a pobozkal ho na tvár. Páčilo sa mi, keď rozprával sladké veci a on to dobre vedel.

Napriek tomu sa tváril, akoby sa nič nestalo a venoval sa opäť učeniu. Neuniklo mi však ako jemne sčervenal a môj úsmev sa ešte rozšíril. Bol neuveriteľne roztomilý. Ľahol som si vedľa neho a svoju učebnicu matematiky použil ako podložku pod ruky.

Po otvorení laku na nechty som zacítil jeho nepríjemný zápach a na moment sa zľakol, že to Stevnovi bude vadiť. Chcel som byť pri ňom, no pokiaľ by mu to vadilo, neobťažoval by som ho tým. Našťastie Steven nič nepovedal. Na jeho tvári som nevidel žiadne námietky, či nespokojnosť, a tak som sa veselo pustil do práce.