DESPERATE

9. Školský výlet

-Charlie-

Strápeným pohľadom som prešiel po oblečení rozhádzanom po posteli a v duchu sa snažil nepodľahnúť panike. Skutočnosť, že hodiny na stene ukazovali sedem hodín, tomu však veľmi nenapomáhala.

Nestíhal som.

V duchu som sa preklínal za to, že som sa nepobalil včera večer. Namiesto toho som si naivne myslel, že ráno bude múdrejšie než večer a nechal si všetko na poslednú chvíľu. Avšak bol som rovnako stratený ako včera a spomedzi toľkých pekných vecí som si jednoducho stále nedokázal vybrať.

Boli to iba tri dni. No z piatich sukieň, z ktorých by mi postačila jedna, som nedokázal ani jednu vyradiť. Tričiek bolo dvakrát toľko a o pyžamkách a topánkach som radšej ani nezačínal. Môj neveľký kufor roztvorený na zemi sa mi však len smial do tváre. A hodinky na stene neprestávali vo svojom nezvyčajne hlasnom tikote, privádzajúc ma do úplného vytrženia.

„Charlie, si pripravený? Za chvíľu odchádzame!" Zakričala mamka z dolného poschodia, na čo som schoval svoju tvár do dlaní a frustrovane zakňučal.

Po chvíli som sa však zhlboka nadýchol, prinútiac sa konečne k činom.

„Už idem!" Zakričal som a hoci nerád, do kufra uložil jednu ružovú a jednu svetlomodrú sukňu, snažiac sa pohľadom vyhnúť ostatným trom.

Nasledovali dvoje kraťasky, tri tričká a jedno dlhé pyžamko, aby som pre istotu predišiel akýmkoľvek nepríjemnostiam, v podobe odhalenej pokožky a zlyhávajúcemu make-upu, ktorý nemusel celú noc vydržať.

Zabalil som i dvoje svoje obľúbené tenisky a síce som vedel aj o bazéne, nad plavkami som ani neuvažoval. Namiesto toho som z nočného stolíku vytiahol svoj make-up a vložil ho do menšej taštičky, uložiac všetko do kufra.

Spodnú bielizeň, hrebeň, nabíjačku a zvyšné drobnosti som si nechal na koniec a konečne kufor zavrel.

Vyčerpane som sa postavil na nohy a s menším úsmevom sa zahľadel do zrkadla, skontrolujúc svoj outfit.

Prúžkované tričko s menším mackom na kapsičke som mal neporiadne zapravené v riflových kraťasoch, pôsobiac tak zľahka ležérnym dojmom.

Pohľadom som sa nedokázal vyhnúť svojej tvári. Len čo som však uvidel svoju oškretú bradu, môj úsmev opadol. Bez dlhšieho váhania som z poličky vytiahol farebnú krabičku a s menším úsmevom z nej vysypal množstvo roztomilých leukoplastov.

Po kratšom váhaní som nakoniec zvolil svetložltý s malými zlatučkými medvedíkmi, ktorý mi pekne ladil s tričkom.

Leukoplastom som prelepil svoju zaschnutú krv na zničenej brade a rovnako tak zatlačil i nepeknú spomienku na krátke nedávne stretnutie so Stevnom do úzadia mysle.

Do rúk som schmatol kufor a už aj utekal preč.

-Steven-

Otrávene som pozoroval tri veľké prepychové autobusy, ktoré neboli ani zďaleka potrebné na cestu pár desiatok žiakov.

No zrejme som sa nemohol sťažovať. Tí zazobanci chceli ísť pôvodne letecky. Ukázalo sa však, že veľká väčšina by bez premýšľania zvolila cestu rodinnými tryskáčmi v podobe pohodlného súkromného letu. To však učitelia zamietli, keďže toto mal byť obyčajný školský výlet strávený pokope v spoločnosti spolužiakov.

Len pri tej myšlienke som musel pretočiť očami.

Moja riť, že spoločný výlet, mohol som radšej ostať doma a ušetriť zbytočne premárnené peniaze.