DESPERATE

24. (Ne)Priatelia

-Charlie-

Nemo som hľadel na Stevna. Jeho pery boli vzdialené len nepatrné centimetre od mojej ruky, ktorú zvieral stále pred sebou a nežným pohľadom mi pozeral priamo do očí, nútiac moje srdce prudko búšiť.

Jeho jemný bozk na hánky mojich prstov spolu s úprimným ospravedlnením dokázal v jedinom okamihu odplaviť zo srdca všetku moju bolesť...  A jeho prekrásne slová ma úplne pripravili o dych.

„Dokázať ti, že ťa ľúbim." 

Cítil som, ako sa mi do líc pomaly vháňa červeň a moja tvár horí. Hoci som túžil niečo povedať, nedokázal som prehovoriť. 

Nemohol som sa na neho hnevať za veci z minulosti. Nechcel som. Obaja sme si navzájom ublížili, preto bolo krásne navzájom si i odpustiť.

Steven však nerozprával len o odpustení. Ponúkal mi niečo omnoho viac. Niečo, po čom som vždy túžil. Bolo to ako splnený sen.

Po chvíli ticha, keď sa v Stevnových očiach mihla neistota, zahodil som za hlavu všetky myšlienky a rozhodol sa dať mu konečne odpoveď. Nebolo totiž nad čím premýšľať.

Sklonil som sa k jeho tvári a bez váhania ho pobozkal na pery. 

Steven môj bozk okamžite opätoval a zmocnil sa mojich pier. Cítil som, ako sa usmieval a musel sa do bozku usmiať tiež.

Bol som tak šťastný. Všetko zlé sa v tej chvíli vyparilo. Pípajúce prístroje, nemocničná izba i môj strach. Boli sme tu len my dvaja. Len ja a on.

„Môžem to brať ako áno?" Zašepkal chrapľavým hlasom, o kúsok sa odtiahnuc.

Zahľadel som sa do jeho radostných očí, ktoré priam žiarili a hoci bolo moje rozhodnutie nadovšetko jasné, veselo som prikývol.

Vzápätí som opäť spojil naše pery dokopy. Vo vlasoch som ucítil prepletené jeho prsty a zachvel sa od náhleho vzrušenia. Telom mi prebehli zimomriavky. Užíval som si jeho horlivé bozky a tesnú blízkosť.

Bol som tak rád, že bol celý a živý. Zdravou rukou som sa obtrel o jeho pevnú sánku, než som skĺzol k jeho hrudi. Len čo som však prstami zavadil o obväz, strhol som sa. Zľakol som sa, že mu pôsobím bolesť.

Rýchlo som sa odtiahol naspäť do sedu a s obavami sa naňho zahľadel. Netušil som, ako na tom zdravotne bol, avšak obväzy na hrudi, ktoré mu vykúkali spod nemocničnej košele ma desili.

„Si v poriadku? Nebolí ťa nič?" Vyhŕkol som a zahľadel sa na hadičky zapichnuté v jeho ruke, z ktorých som vyčítať aj tak nič nevedel. Pozrel som naspäť do jeho očí a zarazil sa nad jeho nežným pohľadom. Mal som pocit, akoby sa moje srdce roztápalo. Po tých ľadových, desivých očiach nebolo odrazu ani stopy.

„Nikdy mi nebolo lepšie." Hlesol s úsmevom. Myslel som, že si robí srandu, keďže všetky tie prístroje okolo neho naznačovali niečo iné, no tváril sa, akoby to bola naozaj pravda.

„Vyšetril ťa doktor?" Spýtal som sa, keď moje obavy neopadali.

„Som v pohode." Jeho vyhýbavá odpoveď mi prezradila pravdu.

„Mal by ťa skontrolovať," povedal som nespokojne. Bál som sa oňho a potreboval som vedieť, že bude v poriadku, „zbehnem poňho."

„Nechoď." Chytil ma za ruku, len čo som vstal z postele.

Zaváhal som. Neisto som skúmal jeho bledú tvár, pípajúce prístroje a hadičku vedúcu k vrecúšku s vodou zavesenom na stojane.

„Prosím. Nechoď." Zopakoval.