DESPERATE

33. Panika

-Charlie-

Nemohlo sa to diať. Nemohol sa tu po toľkých rokoch len tak zjaviť. Tak veľmi som si prial, aby som sa mýlil.

Pravdou bolo, že som si tvár muža z detstva už dávno nepamätal. Boli to práve detaily, ktoré mi naháňali hrôzu. Desivý úsmev, zlaté manžety, spôsob chôdze, držanie tela a najmä ten pohľad, ktorý nedokázal napodobiť nik iný. Bol to pohľad, ktorý ma nútil poslušne počúvať a vyhovieť všetkým jeho rozkazom.

Nedostatok kyslíka spolu s bolesťou v žalúdku mi nedovoľovali poriadne uvažovať. V očiach ma pálili slzy a hrdlo ma rozbolelo pod nátlakom zadržiavaných vzlykov. Moja ruka vystrelila k stiahnutej hrudi. Úzkostlivo som zovrel látku trička na tom boľavom mieste uprostred a prial si nadýchnuť sa, avšak vysoká postava muža týčiaceho sa nado mnou mi to nepovoľovala. Ovládal ma. Ako v minulosti, tak i teraz.

Pred očami sa mi začalo zahmlievať, než moje telo konečne prebralo kontrolu nad meravou mysľou. Rozbehol som sa preč.

Vybehol som z domu, ignorujúc prekvapené hlasy za sebou. Celý svet sa mi rútil pred očami. Bol som v pasci. Mal som pocit, akoby som bol opäť spútaný ťažkými okovami a zavretý v tme. Nebolo kam utiecť. Len to vedomie mi bránilo dýchať.

V duchu som pátral po vysvetlení. Hľadal som čokoľvek, čo by odôvodnilo návrat muža, ktorého som už nikdy v živote nechcel vidieť. Odrazu mi do hlavy udrela spomienka na rozhovor rodičov z pred pár dní.

-Flashback-

„Ako sa vám darí?" spýtal som sa opatrne počas obeda.

„Vyzerá to dobre. Veci sa zlepšili," usmiala sa na mňa mamka.

„Naozaj?" potešilo ma. Vedel som, že mali rodičia s prácou problémy. Doma trávili stále menej a menej času a každým dňom vyzerali ustaranejšie. No očividne mali dobré správy. Dokonca aj ocko vyzeral omnoho veselšie, len čo to spomenula.

„Prišiel za nami klient, ktorý chce, aby sme pre neho pracovali na jednom veľkom projekte. Veľmi nám to pomôže," vysvetlila a rozrozprávala sa o ich najbližších plánoch.

„To je super." Počúval som ju s úžasom. Bol som šťastný aj za nich.

Minimálne vtedy. Teraz, keď som si pospájal všetko dokopy, super to vôbec nebolo. Nič nebolo v poriadku.

Cez pery sa mi predral vzlyk. Nemohla to byť náhoda. Ten muž nevyzeral vôbec prekvapene, keď ma uvidel. Prečo sa však vrátil? Ako sa mu to vôbec podarilo. Mal byť vo väzení za všetko, čo mi spravil. Tak čo tu hľadá... Mohol prísť kvôli mne? Prišiel po mňa? Prišiel ma odviesť naspäť?

Hrozivá predstava vybila z mojich pľúc všetok vzduch. Udreli ma spomienky z detstva. Prázdna tvár, ktorú som si posledné roky nedokázal poriadne vybaviť, bola odrazu tak jasná, akoby sa všetko odohrávalo znovu priamo pred mojimi očami.

Rozpamätal som sa aj na tie najdávnejšie spomienky zo svojho detstva, na ktoré som už dávno zabudol. Činy muža, ktoré boli dlhé roky ponorené v úzadí mojej mysle, sa vynárali jeden za druhým. Úseky zo škaredého detstva mi vháňali slzy do očí. No fakt, že sa môj otec vrátil, že si po mňa prišiel, zo mňa vymáhal hlasné vzlyky.

Nevnímal som nechápavé pohľady ľudí naokolo. Nedokázal som sa utíšiť. Bežal som stále vpred, kým mi sily stačili. Až keď som pred sebou zbadal známe paneláky, uvedomil som si, že som celý čas bežal za Stevnom.

Prsty sa mi triasli, keď som sa do bytového zvončeka pri vchodových dverách snažil naťukať číslo jeho bytu. Niekoľkokrát som sa pomýlil a stlačil zlé tlačidlo, čo ma dohnalo do ešte väčšieho zúfalstva. Našťastie onedlho niekto vychádzal von. Vkĺzol som dnu, ignorujúc prekvapeného človeka a rozbehol sa k Stevnovým dverám, na ktoré som náhlivo zabúchal.