DESPERATE

14. Kúsok nehy

-Steven-

V ušiach sa mi ozýval tlkot vlastného srdca.

Predo mnou sedel plačúci Charlie a ja som nedokázal spraviť ani krok. Bál som sa, že jediný pohyb dokáže prezradiť moje pocity. A hoci som sám nerozumel tomu, čo som v tej chvíli cítil, vedel som, že som to ani náhodou nemohol dať ostatným najavo.

A tak moje telo automaticky stuhlo, zabrániac mi spraviť akúkoľvek hovadinu, ako napríklad pomôcť Charliemu a spraviť zo seba pred chalanmi debila.

Eric, Louis i Travis sa doposiaľ nesmierne zabávali, no moja tvár ostávala ako kus ľadu. Netrvalo však dlho a začali si všímať môj stuhnutý postoj.

Ucítil som na sebe ich zmätené pohľady a pochopil, že sa musím rozhodnúť. Chvíľu som len nervózne stál na mieste, než som napokon sťažka prehltol a v duchu prikývol.

Charlie mi mohol byť ukradnutý. Nič ma po ňom nebolo. Naopak, okolo stáli všetci chalani. Nedávalo žiadny zmysel, aby som sa postavil na Charlieho stranu.

Takto to jednoducho malo byť. Vždy to takto bolo...

Zhlboka som vydýchol a pokúsil sa zbaviť pretrvávajúceho napätia. Pomaly som povolil zaťaté päste a uvoľnil svoj strnulý postoj, snažiac sa konať čo najprirodzenejšie. Následne som sa zameral na svoju tvár, ktorá hrala najdôležitejšiu úlohu a vyčaroval falošný, ľahostajný výraz.

Na moment som zavrel oči, cítiac vlastnú neistotu...chvíľkové zaváhanie...

No nebolo cesty späť.

Rozhodne som oči otvoril a zahľadel sa pred seba svojím zvyčajným, ľadovým pohľadom. Z mysle som vymazal i tie posledné kúsky vlastnej nervozity a stal sa opäť svojím bežným...ja. Pretože toto som bol ja. A nemal som dôvod zrazu sa meniť.

Takto to bolo správne.

Charlie, ktorý náhle zbadal môj chladný pohľad, rozšíril svoje oči dokorán a rozplakal sa ešte viac.

V tej chvíli som sa cítil odzbrojene a úplne odhalene. Mal som totiž tušenie, že pochopil, čo sa práve stalo. Bolo to, akoby videl všetky moje falošné počiny a pochopil, že mu už nikto nepomôže.

No takto to bolo správne.

„Pridáš sa?" Spýtal sa Eric vysmiato.

Nedokázal som okamžite zareagovať. Našťastie ostatní chalani na moju odpoveď nečakali. Louis si s úsmevom čupol k Charliemu a so zákerným úškrnom sa zahľadel do jeho zdesených očí.

Chvíľu zotrvával nečinne namieste, než náhle päsťou vystrelil k Charlieho tvári, na poslednú chvíľu zastaviac. Charlie si hlavu rýchlo zakryl rukami, čím však nechal svoje brucho odhalené. To Louis využil a s úsmevom mu tento raz skutočne uštedril ranu do brucha.

Vzduch preťal okamžite plačlivý výkrik a ja som svoj zamračený pohľad rýchlo odvrátil od scény pred sebou. Moje telo ani myseľ sa nemali k tomu, aby som prerušil to, čo sa dialo predo mnou, no zároveň som sa na to nechcel pozerať.

Len čo mi k ušiam doľahol Charlieho trhaný plač, zatúžil som odísť. Nemohol som to počúvať. Nedokázal som si však priznať, čím to mohlo byť. Aký bol dôvod toho, že som sa cítil tak nevoľne a previnilo...že mi niekde hlboko vnútri Charlie možno nebol úplne ľahostajný...

Nie. Ako by som mohol nad niečím takým vôbec uvažovať. Namiesto toho som sa snažil nahovoriť si, že som len jednoducho v tej chvíli nemal náladu na podobné blbosti... Alebo že to bolo Charlieho otravným plačom, ktorý sa zle počúval.