DESPERATE

11. Záchrana

-Steven-

Do hotela sme sa vrátili až o pol piatej.

Hoci horúce letné dni zotrvávali dlhšie vo svetle, oblohu začínali pohlcovať tmavé mračná, vytvárajúce nečakanú tmu.

Všetci sa okamžite pobrali do izieb, nečakajúc kým sa zo sivých oblakov spustí dážď. Len ja som postával stále vonku a zmätene hľadel na svojich odchádzajúcich spolužiakov.

Očami som prechádzal po hmýriacom sa dave, snažiac sa vyhľadať práve jeho.

Husté blonďavé vlasy a nezvyčajne ružový outfit by naozaj nemalo byť ťažké nájsť. Avšak nech som sa rozhliadal akokoľvek, Charlieho som nevidel.

Mojím vnútrom sa začínal rozliehať nepríjemný pocit, ktorý sa mi vôbec nepáčil.

V momente, keď som okolo seba zbadal prechádzať vysmiateho Erica s ostatnými, môj vnútorný nepokoj prerástol v napätie sťahujúce moju hruď. Bolo možné, že...

S tichým výdychom som pokrútil hlavou a myšlienku rýchlo zahodil za hlavu. Pomaly som sa prebral z akéhosi zvláštneho zadumania a uvedomil si, že ma do toho tak či onak nič nebolo. S rukami založenými vo vreckách som sa teda v tichosti pobral do vnútra.

Po ceste výťahom istá časť mňa očakávala, že ho zbadám stáť pred dverami, vyčkávajúc na mňa až mu otvorím dvere, keďže kľúč som mal u seba ja. Predsa len ma mohol predbehnúť, bez toho aby som si ho všimol. Po tom, čo som však vystúpil z výťahu a zabočil do chodby, moje bezdôvodné nádeje zmizli.

Opäť som sa snažil nahovoriť si, že ma to nezaujíma. Že je mi ukradnuté, kde je a čo s ním je. Napätie v mojom vnútri mi však dokazovalo jasný opak. A to vo mne len vytváralo nečakaný hnev, ktorý som nedokázal vôbec kontrolovať.

V rýchlosti som odomkol dvere a nasrato ich za sebou zabuchol, zvaliac sa na svoju posteľ. Stočil som sa na bok a zavrel oči, zhlboka vydýchnuc.

Netrvalo dlho a moju myseľ premohla únava z celého dňa.

Pomaly som už zaspával, keď sa izbou rozľahlo tiché poklopkávanie na okno. Znavene som sa pretočil na druhý bok a zahľadel sa na okno, na ktoré dopadali prvé dažďové kvapky.

Moja hruď sa stiahla pod náporom zvláštneho tlaku, ktorý ma napokon i prinútil posadiť sa. Neisto som pozoroval šedé mraky, značiace, že sa rozhodne nebude jednať len o krátku spŕšku ale poriadny lejak.

Pohľadom som skĺzol k prázdnej posteli pod oknom a pocítil isté podráždenie. Vzápätí som sklopil tvár k zemi a zavrel oči, snažiac sa nahovoriť si, že mi na tom naozaj nezáleží.

Po chvíli som však opäť zdvihol tvár a tentokrát sa zasekol na stolíku pod oknom, na ktorom spočívala otvorená dózička. Vedľa nej ležala nakusnutá sušienka, ktorú Charlie zabudol na stolíku, popri tom ako sa nestíhal vychystať.

V mojej mysli sa zjavil obraz z pred niekoľkých hodín, ako Charlie vystresovane pobehuje z jednej strany hotelovej izby na druhú a kričí, že ešte nemôžeme ísť, pretože nie je pripravený.

Miestnosť náhle preťal hlasný úder blesku a ja som sa prudko postavil.

Premýšľať nad svojím konaním som mohol aj neskôr.

Vybehol som z izby a zamieril si to o poschodie nižšie. Zabúchal som na izbu s číslom, ktoré som videl napísané na zozname, keď mi učiteľka vysvetľovala, že táto trojica osôb už bola zapísaná na spoločnej izbe. Boli to len momenty pred tým, ako som skončil na izbe s Charliem.