DESPERATE

4. Ľadové kvapky

-Charlie-

„P-pustite ma." Vyhŕkol som zaskočene, vydesene sledujúc prázdnu chodbu pred sebou.

„K-kam to ideme?" Spýtal som sa so znateľným strachom v hlase a pokúsil sa pozrieť za seba, no ruka, ktorá ma náhle bezohľadne zdrapila za vlasy, ma prinútila udržať hlavu sklopenú.

Sťažka som prehĺtol a pokúsil sa upokojiť svoje bijúce srdce. Zhlboka som sa nadýchol a pomaly zdvihol svoj pohľad pred seba.

Len čo som však zbadal dvere od chlapčenských šatní, spanikáril som a prudkým mykaním sa pokúsil vytrhnúť z bolestivého zovretia obrovských rúk.

„Pustite ma!" Skríkol som, nesnažiac sa naďalej schovať paniku vo svojom hlase.

Napriek môjmu vzpieraniu, ma však po chvíli sotili do pootvorených dverí, na čo som stratil rovnováhu a ocitol sa na chladnej zemi šatne.

„Čo odo mňa chcete?!" Zakričal som, len čo som sa rýchlo postavil na nohy a pokúsil sa zadržať svoje slzy strachu, pri pohľade do desivých výrazov pred sebou.

Po tom čo ma i cez moje protesty odtiahli od mojej skrinky a násilým dostali až sem, nedokázal som na svojej tvári sformovať svoj priateľský úsmev. Nedokázal som predstierať, že sa nič nedeje, že sa ich vôbec nebojím. Najmä, keď som cítil ako sa moje nohy každú chvíli podlomia a ja sa nahlas rozplačem.

Ich oči plné nenávisti ma takmer bolestivo prepaľovali zaživa, no ich úsmevy, tie strašidelné úškrny, ktoré sľubovali, že majú niečo nepekné v pláne, ma desili zo všetkého najviac.

Len čo spravil Eric krok dopredu, spozornel som a vydesene cúvol.

„Aké rozkošné." Zamrmlal Louis s výsmechom v hlase a spolu s Travisom sa pobavene uchechtli.

Nevšímajúc si tých dvoch, pozrel som na Erica, ktorý sa náhle vybral priamo ku mne.

S bijúcim srdcom som začal ihneď cúvať, než som narazil do steny za sebou a celý stuhol.

„Čo tak sa trochu pobaviť?" Spýtal sa s úsmevom, na čo som pocítil ako mi krv bolestivo stuhla v žilách.

Moja najhoršia nočná mora sa odohrávala priamo predo mnou. Opäť som bol zavretý v jednej miestnosti, nedokážuc bojovať s vlastným strachom. Nezmohnúc sa ani na slovo. Rovnako ako pred mnohými rokmi, snažiac sa len schovať sa pred celým svetom. Zavrieť oči a zmiznúť.

Len čo zdvihol ruku k mojej tvári, ucítil som ako sa moje telo striaslo a zdesene vyhľadal jeho pohľad.

„Prosím..." zašepkal som s prosebným pohľadom a nedokázal ďalej zadržiavať slzy.

„Prosby ešte nikdy nikomu nepomohli." Hlesol vedľa môjho ucha ľadovo pokojným hlasom. Vedel som to. Práve ja...som si túto skutočnosť naozaj uvedomoval.

V momente som pocítil drvivý stisk ruky na predlaktí a vzápätí sa s bolestivým vzlykom ocitol na zemi.

Očami som zažmúril na rozmazaný strop nado mnou, než som započul kroky vedľa svojej hlavy a rýchlo sa pokúsil postaviť sa. Louisova noha na mojej hrudi ma však prilepila opäť k zemi a v momente vyrazila všetok dych z mojich pľúc.

Vydesene som zalapal po vzduchu a márne sa pokúsil jeho nohu odstrčiť. Ericov kopanec do brucha vyvolal moje ďalšie prudké zalapanie po vzduchu a Travisov následný smerovaný do stehna bolestivé zakňučanie.

V duchu som sa už pripravoval na ďalšiu bolesť, keď som sa zrazu ocitol na nohách, zmätene čeliac ich zákerným úsmevom. Louis, ktorý ma za golier mojej blúzky držal takmer vo vzduchu, vytiahol z vrecka mikiny hrubú šedú izolepu a ja som z nezámeho dôvodu pocítil ešte väčší strach, než doteraz.