DESPERATE

22. Nebezpečná hra

Vítam Vás pri novej časti. Je to oficiálne najdlhšia kapitola, akú som doteraz napísala. 8300 slov, čo je viac ako DVE moje zvyčajné časti, no nechcela som to rozdeliť. Takže urobte si pohodlie, vážení :DD 

Venujem @WAM_VVo. Ďakujem ti. Dúfam, že na všetko na moment zabudneš a veci ti vyjdu podľa predstáv! 
(人*'∀｀)｡*ﾟ+

-Charlie-

Posledné dni boli...naozaj...naozaj vyčerpávajúce.

Mal som pocit, akoby som pomaly strácal samého seba. Jeden deň bol horší, ako ten druhý a ten ďalší bol ešte horší ako...ako ten ďalší...ten ďalší, ako ten ďalší...a-

Ah. Rozbolela ma z toho hlava, a tak som na to radšej zabudol.

Pravdou bolo, že som sa v poslednej dobe veľmi sústrediť nedokázal. Pár sekúnd premýšľania stačilo na vyvolanie mojej bolesti hlavy, preto som veľmi rýchlo pochopil, že bolo lepšie nerozmýšľať. To sa však ľahšie povedalo, než vykonalo. Mojou mysľou kolovalo aj v tejto chvíli množstvo myšlienok, vyvolávajúcich dobre známe trápenie.

Napriek tomu som to zvládal.

Pretrvávajúca bolesť v mojom hrudníku bola totiž zďaleka intenzívnejšia, než tá v hlave. A naopak, neexistovali žiadne lieky, ktoré by ju vedeli zastaviť.

Bolo toho...príliš. Všetko sa odrazu zdalo tak ťažké.

Škola sa stala samotným peklom. Stevnova prítomnosť, Dylanova šikana, pohľady a posmešky spolužiakov...to všetko ma nútilo cítiť sa tak bezradne.

V očiach ma zaštípali slzy a ja som si oprel čelo o pokrčené kolená.

Ak by som si mohol priať čokoľvek na svete, chcel som vrátiť čas späť. To mi teda napadlo v prvej chvíli, no keď som sa nad tým trochu viac zamyslel, netušil som vlastne...kam späť. Stratil som nad všetkým kontrolu. Kam som sa mohol vôbec vrátiť?

Mysľou mi vzápätí preletel moment, keď ma Steven pobozkal. Rýchlo som si uvedomil svoju chybu a pokrútil hlavou. Bolo však neskoro. Pri pomyslení na Stevna sa moja hruď okamžite úzkostlivo stiahla a spolu s pretrvávajúcou bolesťou hlavy ma prinútila nahlas zaúpieť.

Bola to naozaj hlúpa myšlienka, no moje srdce si nevedelo pomôcť.

Stevnova zrada ma prenasledovala vo dne i v noci. Podvedome ma ale ničili aj Ryanove slová a vlastné pochybnosti. Čo ak...to predsa len nebol on? Čo ak som sa mýlil a Ryan mal pravdu?

Avšak zakaždým, keď som začal pochybovať, spomenul som si na všetky Stevnove predošlé činy. Myslel som na to, koľkokrát mi bez príčiny ublížil, na každú jeho ranu, na všetky tie hnusné slová, na znechutenie, s ktorým na mňa vždy hľadel...A tak isto na Jamieho radu.

Steven si nerobil s pocitov ostatných ťažkú hlavu. Vždy som mu bol len na príťaž alebo na zábavu. Tak ako som mu mohol po tom všetkom, čo spravil, veriť? Nechal som sa ním oklamať...

Najprv mi zamotal hlavu, dal mi nádej v niečo viac a potom ma dostal na úplné dno.

Ak mu išlo o to, aby som mu dal pokoj, nemusel sa báť. Nechystal som sa k nemu viac priblížiť. Nemal som viac sily bojovať. Vyhral.

Pevne som zavrel oči, snažiac sa udržať svoje slzy vo vnútri. Zhlboka som dýchal a vnímal všetku tú bolesť, lomcujúcu mojím telom. A tak, ako som sa to v posledných dňoch učil, zatlačil som všetky myšlienky do úzadia mysle a zhlboka vydýchol, pokúsiac sa uvoľniť svoje telo. Po chvíli opakovania tohoto procesu som sa naozaj cítil o niečo lepšie. Alebo som si to možno len nahováral. Tak či tak, fungovalo to.