DESPERATE

21. Nalomená dôvera

-Steven-

„Nenávidím ťa Steven."

Tie slová sa dookola prehrávali v mojej hlave. Za každým ich nasledovala rovnako prenikavá bolesť a za každým sa moje srdce úzkostlivo stiahlo.

Pozrel som na svoju dlaň, v ktorej som ešte pred chvíľou zvieral Charlieho mäkké kučery. Odrazu z nej sálal len chlad. Bola prázdna a nepatrne sa chvela.

Zvláštne. Cítil som sa, akoby mi Charlie vrazil, hoci sa ma ani nedotkol. Práve naopak. S plačom utiekol preč.

Bola to opäť moja chyba? Zapríčinil som aj tento raz jeho bolesť?

Až vtedy som si spomenul na okolnosti toho, čo sa tu vlastne dialo...na ten odporný článok, ktorý vo štvrtok ráno niekto zverejnil. Na Charlieho pohľad plný zrady...

Môj dych sa zadrhol v hrdle, len čo v mojej mysli odzneli jeho predchádzajúce slová plné hnevu:

„Tak teba to mrzí?! Mrzí?! Prečo mi nedáš pokoj?! To ti to stále nestačilo?! Gratulujem, povedal si všetkým pravdu. Cítiš sa lepšie?!"

Myslel si...že to bola moja vina. Že som to spravil ja, aby som mu naschvál ublížil. Myslel si, že som zneužil jeho dôveru a vyzradil tajomstvo, ktoré mi kedysi prezradil.

„Ty jediný si o tom vedel!" Ozýval sa mi vnútri jeho vyčítavý hlas.

Ja som však netušil, že som bol jediný, komu o tom povedal. Preto mi ani len nenapadlo, že ma bude považovať za vinníka. Nie po tom, čo sa medzi nami za posledné dni udialo. A hoci som sa snažil vysvetliť mu, že s tým nemám nič spoločné, neveril mi.

Nevedel som, ako sa cítiť. Mal som vôbec právo hnevať sa naňho? Po tom všetkom, čo som mu spravil...

Moje stuhnuté telo začal pomaly napĺňať smútok. Zvesil som plecia a čelo zničene oprel o stenu pred sebou, kde som ešte pred chvíľou väznil Charlieho.

Pravdou bolo, že som sa naňho nedokázal zlostiť. Jediná osoba, na ktorú som sa hneval, som bol ja sám. Pretože som Charliemu nedal nikdy dôvod na to, aby mi začal dôverovať. A teraz som mohol iba hľadieť na to, ako sa všetko v mojich rukách lámalo na márne kúsky.

V očiach som ucítil vlhkosť a frustrovane vydýchol všetko napätie, odstrčiac sa od steny. Zaťal som päste a rýchlo sa spamätal. Nemohol som strácať čas utápaním sa v smútku.

Nie, keď v škole pobehoval niekto, na koho som bol nasratý ešte viac, ako na seba.

Skutočný vinník.

-Charlie-

S tvárou uprenou k oblohe som sa rýchlym žmurkaním pokúšal zahnať slzy.

Dobehol som naspäť k dverám školy, odkiaľ ma Steven odtiahol a hoci som sa bál vstúpiť dnu, ešte viac ma desil jeho príchod. Preto som napokon dvere otvoril a ocitol sa v širokom areáli.

Len čo som však na sebe pocítil prítomnosť ostrých pohľadov, stuhol som na mieste a oľutoval, že som niekde nepočkal, kým nezačalo vyučovanie. Vybral som si ten najhorší čas. Všetci žiaci stáli pri svojich skrinkách, ktoré lemovali širokú stenu priamo oproti vchodu.

Skupinka žiakov vchádzajúca dnu ma drgla vpred, keďže som stál rovno vo dverách. Trochu som sa zatackal a zdesene sa opäť vystrel. Skôr než som mohol spojiť pohľad s tvárami pred sebou, prinútil som svoje telo fungovať a rýchlymi krokmi sa pobral preč.

Hlavu som udržiaval sklopenú a snažil sa zahnať nutkanie vložiť si do uší slúchadla a umlčiac tak okolitý šepot.

Skrinky pri stenách sa tiahli po ľavej aj pravej strane, kam viedli chodby do tried. Ja som zabočil doľava, kde sa nachádzala moja skrinka.