DESPERATE

8. Hádka

-Ryan-

Len čo som vstúpil do triedy, vo svojej lavici som zbadal sedieť Stevna a v duchu pocítil menšie prekvapenie. To, že sedel na svojom mieste vedľa toho môjho, nebolo nič nové. No skutočne sa nestávalo často, že by prišiel skôr, ako ja. A tým myslím...naozaj nikdy.

Nechápal som, či sa vzdal svojej rannej cigarety alebo sa z nudy rozhodol prísť aspoň raz načas, no nech to už bolo čímkoľvek, bol som si istý, že ma vidieť nechcel. Nie po tom, čo sme sa na seba v posledné dni ani nepozreli.

Úprimne ma to mrzelo, no nemienil som sa pozerať na to, ako sa s ostatnými správal.

V tichosti som si sadol do prázdnej lavice na druhej strane. Nie z trucu. Potreboval som si len utriediť vlastné myšlienky.

Steven, ktorý bol po celý čas zahľadený niekam pred seba, nevyzeral, že by si mojej prítomnosti vôbec povšimol.

Jeho zamyslený pohľad uprený do prázdna pôsobil až príliš pokojne, čo ma na jednu stranu znepokojovalo, no na druhú mi aj celkom vyhovovalo, keďže posledná vec po ktorej som túžil, bolo vymieňať si hneď z rána chladné pohľady.

Zvažoval som, čo budem robiť. S Charliem som sa nemienil prestať rozprávať len preto, že si to tí idioti zmysleli. Zároveň som sa však neplánoval vzdať svojho kamarátstva so Stevnom.

Do triedy náhle vošla triedna profesorka suplujúca prvú hodinu.

„Dobré ráno." Pozdravila veselo, zrejme nadšená piatkovým ránom a ja som začal opäť premýšľať nad tým, ako to všetko čo najskôr vyriešiť.

Nič iné ako rozhovor so Stevnom mi však na myseľ neprichádzalo. No ako by sa vôbec mohlo niečo vyriešiť samo, bez komunikácie. A tak bolo jasné, čo musím spraviť.

„Takže, začnem tým, ako bude prebiehať koncoročný školský výlet-" začala, na čo všetci prerušili svoje debaty a vyvalili na ňu oči.

„Školský výlet?" Spýtal sa šokovane niekto, vyjadrujúc prekvapenie celej triedy. Sám som nechápal, čo to má znamenať.

„Predsa ten budúco týždňový, určite som vám o ňom už hovo-"

„Čoooo?"

„Kam ideme?"

„Nič ste nehovorili!"

V triede vypukla opäť hlasná vrava a ja som len neprekvapený touto situáciou pokrútil hlavou. Samozrejme, ako inak, než na poslednú chvíľu.

Zatiaľ čo sa nás snažila presvedčiť, že nám to už určite spomínala len sme ju nepočúvali, ostatní ju neprestávali prepaľovať vyčítavými pohľadmi.

„Dobre, upokojte sa," zvolala, „ticho."

„Jedná sa o trojdňový výlet, od pondelka do stredy..." Len čo spresnila dátum, môj záujem opadol a ja som ju prestal počúvať, keďže mi bolo jasné, že nikam nejdem.

Rozhodne nie, keď som už mal rezervovanú reštauráciu a pripravené plány na Amyne narodeniny. Utorok bol jednoducho náš spoločný deň a bolo mi jasné ako veľmi sa naňho musela už teraz tešiť. Vcelku teda rovnako, ako na čokoľvek iné. Bola to taká veselá kvôpka šťastia, ktorú som najväčšmi ľúbil. Jej veselosť presahovala hádam úplne všetko. Podobne ako tá Charlieho...

Naozaj toho mali veľa spoločného. Musel som sa pousmiať.

Opäť som pozrel na učiteľku vysvetľujúcu detaily výletu a na moment i trochu oľutoval, že nepôjdem. Bola by to rozhodne dobrá príležitosť na rozhovor so Stevnom.