DESPERATE

2. Som v poriadku

-Charlie-

Bez váhania som vstúpil do triedy a ako vždy s úsmevom ignoroval všetky nepriateľské či znechutené pohľady svojich spolužiakov.

Len čo som však podišiel k svojej lavici uprostred, môj úsmev zľahka opadol a z pier mi ušiel tichý povzdych sprevádzaný smiechom ostatných.

Všetky svoje počarbané učebnice pohádzané po zemi som v rýchlosti pozbieral a pekne poukladané na seba ich zložil na svoju zničenú lavicu presne v momente, keď sa triedou rozoznel zvonček oznamujúci začiatok hodiny.

Nedôverčivým pohľadom som preskúmal celú svoju stoličku, hľadajúc akýkoľvek náznak tekutiny, lepidla či zvyškov jedla, než som sa po chvíli opatrne posadil a úľavne vydýchol.

Na perách som opäť sformoval svoj zvyčajný, široký úsmev a pozornosť venoval profesorovi vchádzajúcemu do triedy.

Z kôpky kníh som v rýchlosti vytiahol potrebnú učebnicu, z ktorej odrazu vypadol menší popísaný papierik, na ktorom naškrabaným písmom stálo:

Po hodine na streche. - Steven

Vo vnútri som ihneď pocítil záchvev vzrušenia i očakávania, na čo sa môj úsmev ešte viac rozšíril a hruď napätím stiahla.

V zápätí však mojím telom prebehol mrazivý pocit, spôsobený ľadovým pohľadom prepaľujúcim môj chrbát.

Nechápavo som pozrel za seba a pohľad okamžite spojil s Louisovým. Jeho zamračený výraz v momente vystriedal zvláštny úsmev, ktorý pôsobil viac nútene, než úprimne. Napriek tomu som sa naňho veselo usmial a pohľadom zablúdil k Ryanovi sediacemu vedľa.

Narozdiel od Louisa, jeho tvár bola prázdna, bez štipky emócie. V jeho očiach som však zahliadol nepokoj. Možno dokonca...strach?

Pohľadom akoby mi hovoril, aby som nikam nešiel...

Ryan bol Stevnov najlepší kamarát a pravdepodobne jediný z jeho partie kamarátov, ktorý proti mne nič nemal. Ak sa mi však aj skutočne snažil niečo naznačiť, ak bola akákoľvek šanca, že ma Steven chcel vidieť, nemohol som ju premárniť.

A tak som s úsmevom stočil pohľad naspäť pred seba a ignorujúc všetky škaredé slová spolu s nechutnými kresbami na mojej lavici, otvoril som zošit a pozorne počúval učiteľa, v duchu sa už tešiac na koniec hodiny.

-Po hodine -

Plný nadšenia som vybehol schody vedúce na strechu školy, než som zastal pred veľkými kovovými dverami a v bruchu ucítil nový nával nervozity len pri pohľade na veľký červený nápis: VSTUP ZAKÁZANÝ

Napriek tomu, že som pravidlá len nerád porušoval, pri pomyslení na Stevna na druhej strane som nedokázal odolať.

Dvere som s nepríjemným zavŕzganím otvoril a ihneď na sebe ucítil pohľad nejedného človeka.

V mojom vnútri sa rozlialo menšie sklamanie. Mohlo mi napadnúť, že by som tu naozaj nebol sám len so Stevnom, bez jeho kamarátov.

Pohľadom som zablúdil k jeho mohutnej postave opierajúcej sa o železný plot ohraničujúci strechu a nepatrne nakrčil nos pri pohľade na cigaretu v jeho prstoch.

Len čo sa však naše pohľady stretli, môj úsmev sa opäť rozšíril a oči rozžiarili nadšením.

Veselo som k nemu podišiel a rozjasene povedal: „Dostal som tvoj lístok."

Stevnova tvár však ostávala bez akejkoľvek emócie, čo ma na moment zmiatlo. Predsa sa chcel stretnúť...

Namiesto jeho odpovede, sa spoza mňa ozval krátky zaskočený smiech: „Hah."