DESPERATE

36. Celý jeho

-Steven-

„Hovoril som to," zamračil som sa s opovrhnutím v očiach na Charlieho mamu, „vaša starostlivosť ho ničí."

Charlieho mama odvrátila zahanbený pohľad do strany a ja som naposledy pozrel na zničený náhrdelník na zemi. V jeho prostriedku sa stále nachádzalo malé zariadenie. Teraz som už rozumel tomu, prečo nás zakaždým jeho rodičia našli.

Nedokázal som si predstaviť, ako veľmi to Charlieho ranilo. Musel som ho ísť nájsť.

„Dúfam, že si zapamätáte, kto mu ublížil tentoraz." Precedil som nespokojne cez zuby a odišiel z hotelovej izby, z ktorej Charlie len nedávno utiekol, zanechávajúc za sebou jeho mamu, snáď vo výčitkách. Z jej previnilej tváre som vytušil, že si bola vedomá toho, že to, čo Charliemu spravili bolo neodpustiteľné.

Rozhliadol som sa po oboch stranách chodby a neisto sa pobral smerom k výťahu v nádeji, že Charlieho nájdem na recepcii. Čoskoro som však zistil, že moje predpoklady boli nesprávne a z vrecka vytiahol mobil. Vytočil som jeho číslo a netrpezlivo vyčkával, no nedvíhal.

Ustarostene som vyšiel pred hotel a zahľadel sa na večerné mesto. Vonku už bolo chladno a Charlie mal na sebe len krátku sukňu. Určite mu bola zima.

Netušil som, akou cestou sa vybrať, a tak som chvíľu len blúdil okolo hotela, než mi na rozum prišlo miesto, kde by Charlie mohol byť. Spomenul som si, ako mi hovoril, že tam chodieva vždy, keď je smutný a vybral sa smerom k vode.

Z centra mesta to bol k rieke dobrý kus, no rýchlym krokom som po desiatich minútach dorazil na miesto. Očami som žmúril do tmy a prechádzal pozdĺž brehu.

V diaľke som napokon zazrel obrys postavy, sediacej v tráve a od úľavy si vydýchol. Opatrným krokom som pristúpil bližšie. Charlie mal bradu položenú na pokrčených kolenách, zatiaľ čo voľnou rukou hádzal kamienky do vody. Nijak nereagoval, keď som vedľa neho zastal, a tak som sa neisto posadil k nemu a v tichosti ostal hľadieť rovnakým smerom.

Hladina vody bola pokojná a zvuky zo vzdialeného mesta sem nedoliehali. Ticho prerušoval jedine Charlieho zadržiavaný plač, ktorý ma udržiaval v neustálom napätí a smútku.

Váhavo som sa prisunul o niečo bližšie a ruku obtočil okolo jeho chvejúcich sa pliec.

„Bol to darček." Vzlykol Charlie a moja hruď sa stiahla.

„Ja viem." Šepol som a končekmi prstov začal kresliť malé krúžky na jeho pokožke.

„Ako to mohli urobiť?" otočil sa ku mne so zraneným výrazom. Netušil som, ako odpovedať.

„Narušili moje súkromie. Vôbec ma nerešpektujú," schoval si tvár do dlaní a opäť vzlykol.

Túžil som ho utešiť a povedať mu, že sa oňho len boja, no nemohol som, pretože som ich obhajovať nechcel. Nebolo to tým, že by som si prial, aby medzi sebou mali zlý vzťah, avšak mal som rovnaký názor ako Charlie a súhlasil som s tým, že to prehnali. Neostávali mi teda žiadne slová. V tichosti som len načúval, kým neveriacky opisoval svoje pocity z pretrvávajúceho šoku a smutne plakal.

„Už ti je lepšie?" pohladil som ho po chrbte, keď sa jeho vzlyky zmenili na krátke posmrkávanie. Charlie pokrútil hlavou na znak nesúhlasu a ja som si jeho tvár privinul na hruď, pohladiac ho po vlasoch.

„Kam pôjdeme?" Vydýchol smutne, než vzápätí prudko zdvihol tvár a vyľakane vysvetlil, „nechcem ísť domov."

Hľadel na mňa veľkými očami naplnenými obavami, akoby sa bál, že ho skutočne len odprevadím domov a odídem. To by mi však ani nenapadlo po tom, čo sa stalo.