DESPERATE

17. Doučovanie

Kuk. Tentokrát som späť skôr (≧▽≦)
A verte mi, že na ďalšiu časť sa môžete tešiť ಡ ͜ ʖ ಡ
Enjoy.

-Steven-

Netrpezlivo som podupával nohou vedľa svojej skrinky a čakal na Charlieho. Jasne som mu povedal, aby sa neopovážil meškať, no evidentne ma nepochopil.

Pozrel som na hodinky na mobile a zistil, že prešlo dobrých desať minút od konca hodiny. Hoci som prišiel trochu neskôr, čo znamenalo, že som tu stál ešte iba päť minút, on tu mohol už dávno byť. Dal som mu predsa ešte aj náskok tým, že som sa zarozprával s Ryanom.

Tomu som dal celkom zožrať to, že ma do toho celého namočil. A bol by som ho prepaľoval pohľadom ešte omnoho dlhšie, ak by nemusel ísť do práce.

Snažil sa ma presvedčiť, že doučovanie Charlieho nie je vôbec zlé. Vraj si aspoň pred maturitou niečo zopakujem. Na niečom takom mi pravdupovediac vôbec nezáležalo.

Napokon som sa to ale posnažil zobrať nejako pozitívne. Avšak keď som teraz pohľadom skenoval prázdnu chodbu pred sebou, uvedomil som si, že to naozaj nebol dobrý nápad.

Kde do pekla toľko viazol?

Určite už hodinu nemal, keďže som niektorých jeho spolužiakov videl odchádzať. Tak čo mu toľko trvalo? Napokon som si zhlboka povzdychol a frustrovane sa vydal na druhé poschodie do jeho triedy.

Ak tam nebude, odchádzam domov. Ak tam bude, pekne mu to vytmavím.

V hlave som si už chystal tú spŕšku nadávok, keď som vstúpil do triedy a zbadal celkom nečakanú situáciu, prekvapene zastanúc na mieste.

Uprostred sedela partia neznámych chlapcov. Museli to byť nejakí, noví prváci, keďže som ich nepoznal. Všetci upierali pohľad na rovnaké miesto na boku a zvláštne sa vyškierali. Do očí mi hneď udreli dve postavy. Tú, prvú, vyššiu, som identifikoval, ako to čiernovlasé emo. Už podľa oblečenia som okamžite zistil, že menšia postava bola Charlie. Niečo sa však na celej situácii zdalo veľmi zvláštne.

Charlie stál v napätom postoji rovno pred čiernovláskom a v očiach mal pohľad, ktorý som uňho často nevídal. Hľadel naňho s hnevom a odhodlaním. Ruky mal zaťaté v päsť a bradu odvážne vystrčenú.

To čo ma však prinútilo zasiahnuť, bol pohľad na chlapcovu ruku zvierajúcu Charlieho rameno. Pevný stisk na pleci nepôsobil vôbec priateľsky a záblesk bolesti na Charlieho tvári mi dokázal, že o nič také ani nešlo. Ten zasran ubližoval Charliemu.

Prešla mnou prudká vlna hnevu.

Ráznym krokom som vyrazil vpred a schmatol ruku čiernovláska. Obaja stočili prekvapené tváre na mňa a ja som vážnym hlasom prehovoril:

„To stačí."

Kútikom oka som postrehol, ako tá banda prihliažačov spanikárila a všetci sa prekvapene postavili na nohy, akoby sa chystali odtiaľ zdrhnúť. Naopak čiernovlások nevyzeral vôbec vydesene.

Jeho ruka konečne opustila Charlieho rameno a svoju pozornosť uprel odrazu na mňa. Boli sme skoro rovnako vysoký, hľadel som mu priamo do nahnevaných očí a snažil sa nevraziť mu do tej jeho arogantnej tváre, v ktorej sa náhle objavilo pobavenie.

Pery skrútil do sebavedomého úškrnu a prehovoril:

„Tak to budeš ty. Ten chalan, ktorý tu pobehuje po škole a straší decká svojimi pohľadmi."

Jeho slová ma na moment prekvapili, čo využil a vyslobodil sa z môjho zovretia, spraviac pár krokov vzad.

„Steven? Však? Priznám sa, bol som na teba celkom zvedavý po tom, čo som o tebe počul ostatných rozprávať."