DESPERATE

❊ Noví priatelia?

Letné prázdniny sa pomaly končili, hoci slnko na oblohe pieklo stále naplno. Bol to posledný týždeň mojich pokojných dní, než ma čakal krutý návrat do školy. Tak veľmi som sa netešil. Na učenie, na svojich spolužiakov a najmä...najmä na neho.

A hoci mi niekde hlboko vo vnútri chýbal, väčšia časť mňa nechcela Stevna ani vidieť. Môj žalúdok sa bolestivo skrúcal pri každej myšlienke naňho.

Nie, nechcel som ísť do školy. Nechcel som nikoho vidieť. Až na Ryana. No s tým som sa mohol stretnúť aj mimo školy. A tak som skutočne žiadny dôvod na radosť, či motiváciu nemal.

No svoje posledné voľné dni som nechcel premárniť myšlienkami na obávaný návrat do školy. Musel som si ich predsa ešte užiť. A keďže museli rodičia odcestovať na služobnú cestu, len čo sme sa včera vrátili z peknej dovolenky, musel som si posledné dni prázdnin vychutnať nejako sám.

Prázdnota a tichosť domu mi však nerobila veľmi dobre. Cítil som sa ešte osamelejšie a nepríjemné myšlienky ma pohlcovali omnoho ľahšie. Rozhodol som sa teda napísať Ryanovi, či nemá čas.

Len čo mi odpísal, že je akurát vonku a že môžem prísť za ním, zliezol som z gauča a vypol televíziu, v ktorej aj tak nič nešlo.

Zahľadel som sa na svoje voľné teplákové kraťasy a automaticky zatúžil po sukni. No to posledné, čo som chcel, bolo čeliť svojmu zrkadlu a nepekným, skľučujúcim myšlienkam v mojej hlave. Stále som nenašiel svoju stratenú odvahu, a tak som sa jednoducho musel zmieriť s krátkymi bielymi kraťasmi a bielo-sivým prúžkovaným tričkom, ktoré pôsobilo celkom roztomilo.

V predsieni som si obul biele plátenky, zamkol dvere a už sa rútil do mesta za Ryanom. Dorazil som na adresu napísanú v jeho správe a ocitol sa pred menšou kaviarňou.

Zvuk zvončeka oznamujúci príchod zákazníka sa rozoznel kaviarňou, len čo som otvoril dvere. Pohľadom som prešiel po stoloch rozmiestnených vedľa okien, cez ktoré bolo vidieť na rušnú ulicu. V kaviarni však veľa ľudí nebolo, a tak mi nerobilo problém zbadať Ryana na úplnom konci radu stolov.

Okamžite si ma všimol a z diaľky sa usmial, na čo som sa veselo pobral k nemu.

„Ahoj." Pozdravil som ho s úsmevom na tvári a sadol si na stoličku oproti.

„Ahoj, dlho som ťa nevidel." Chvíľu si ma prezeral, než sa v jeho očiach objavilo prekvapenie, „zdá sa mi to, alebo si ešte opeknel?"

Nad jeho slovami som sa len hanblivo pokrútil na stoličke. Samozrejme ma tým potešil, no vedel som, že to nebola pravda. Práve naopak. Po všetkých tých sladkostiach, ktoré som do seba kvôli stresu tlačil, som jednoznačne pribral.

„O tom pochybujem." Zasmial som sa potichu s červenými lícami, „objednáme si niečo?"

„Ty si kľudne daj, ja ešte počkám." Hlesol, na čo som si teda objednal limonádu.

Všimol som si, ako kontroluje svoj mobil položený na stole a zvedavo sa spýtal:

„Čakáme ešte niekoho?"

S menším úsmevom prikývol a vysvetlil: „Už dlhšiu dobu som ťa chcel s niekým zoznámiť. Keď si mi napísal, napadlo mi, že to môže byť dnes."

„D-dúfam, že som ti nenarušil nejaké plány. Mohol si mi povedať, ak si už niečo mal." Zľakol som sa trochu. Predsa len, nechcel som ho otravovať, ak už mal prichystaný program.

„Nie, nie, som rád, že si mi napísal." Vysvetlil pokojne a ja som sa už zľahka odľahčene zamyslel nad jeho predošlými slovami. Chcel mi niekoho predstaviť?