DESPERATE

26. Spolu

-Charlie-

Ubehli tri týždne, od kedy ma rodičia odhlásili z nemocnice a rozhodli, že sa doliečim doma. Samozrejme zavolali osobnému lekárovi, ktorý ma pravidelne chodil kontrolovať. Len pred pár dňami mi z ruky zložil sadru. Následne ma učil ma, ako s rukou začať opäť hýbať. A hoci to ešte miestami zabolelo, bol som už zväčša v poriadku. Teda aspoň, čo sa týkalo mojej ruky.

Vo vnútri som na tom nebol ani zďaleka tak dobre. Steny mojej izby ma veľmi rýchlo omrzeli a ja som si prial ísť preč. Presnejšie za Stevnom naspäť do nemocnice. Rodičia o tom však nechceli ani počuť a keďže sa kvôli mne rozhodli pracovať na nejakú dobu obaja z domu, nemal som sa tam ani ako dostať.

Vedel som, že to robili pre moje dobro. Starali sa o moje zdravie a taktiež sa so mnou viac rozprávali. Napriek tomu som nedokázal ich snahu celkom oceniť. Jediné po čom som totiž naozaj túžil, bolo vidieť Stevna.

Ostali sme spolu v kontakte len vďaka mobilu. Myslel som si, že ten svoj už neuvidím, keďže mi ho Dylan pred nehodou vytrhol z rúk, avšak Ryanovi sa nejako podarilo získať ho od neho naspäť, keďže mi ho priniesol. Bolo to moje jediné šťastie, inak by som o Stevnovi zrejme tri týždne ani nepočul. A o ostatných taktiež nie, keďže do školy som nechodil.

S tým však bol dnes koniec. Nechystal som sa stráviť ďalší deň vo svojej izbe.

V dnešné ráno som sa preto zobudil skôr, ako za posledné dni. Vybavil som si rannú hygienu a zastavil pred otvorenou skriňou, namáhavo uvažujúc.

Mal to byť môj prvý deň v škole po troch týždňoch. Bál som sa. Nechcel som ale pôsobiť, ako slaboch a navliecť sa do veľkých mikín, dávajúc tak ostatným najavo svoju slabosť. Chcel som pôsobiť odvážne a silne. Neoblomne.

Váhavo som siahol po úzkej bordovej sukni siahajúcej nad kolená a bielom roláku. Nezabudol som na teplé pančušky, keďže vonku už bolo naozaj chladno. Okolo krku som si obviazal béžový kockovaný šálik a cez ramená prehodil kabát rovnakej farby. Vlasy som si pred zrkadlom trochu upravil a na tvár naniesol tenkú vrstvu make-upu. Napokon som prešiel k svojmu batohu a vložil doň svoje potrhané zošity.

Zhlboka som sa nadýchol a dodal si v duchu odvahu, než som zišiel dole schodmi, pripravujúc sa na reakcie rodičov, ktorí už boli isto prebudení. Nezáležalo na tom, že bolo skoro ráno, väčšinou mali niečo na práci aj vtedy. Preto ma neprekvapilo, keď som zbadal oboch sedieť za stolom v obývacej izbe.

Otec hľadel do laptopu a mama prechádzala očami po papieroch rozložených na stole. Len čo si ma všimla, všetku pozornosť presunula okamžite na mňa a zmätene sa opýtala:

„Kam ideš?"

Ocko si ma vzápätí všimol tiež a tak isto odložil prácu bokom, prekvapene sa zamračiac.

„Do školy." Vysvetlil som pevným hlasom, dúfajúc, že uvidia moje odhodlanie a nebudú sa snažiť zastaviť ma.

V posledných dňoch ma neustále prenasledovali ich starostlivé pohľady, akoby som sa mal z ničoho nič roztrieštiť na márne kúsky. Mysleli si, že som asi traumatizovaný alebo čosi. Nemohol som takto pokračovať ďalej.

Do školy ma vôbec ísť nenútili. Práve naopak, odhovárali ma od toho. Vedel som, že chceli, aby som ostal ešte doma, no ja som už viac čakať nechcel.
Nebolo to tak, že som sa naozaj túžil vrátiť do školy. Mojím hlavným cieľom bolo po škole zbehnúť do neďalekej nemocnice a konečne sa stretnúť so Stevnom.

„Veď ti len nedávno dali dole sadru. Kam sa ponáhľaš?" Oponovali nespokojne, ako som čakal.

„Už tak som toho veľa vymeškal." Hlesol som, predstierajúc, že mi ide o moje zameškané učivo, ktoré som v skutočnosti nemal ani v päte. Prišlo mi to však ako rozumný argument.