29. Zimný ples (2/2)

1.4K 73 84
                                    

-Charlie-

Tepláky som v priebehu niekoľkých minút vymenil za modré rifle a na seba navliekol svoju svetloružovú mikinu. Do malej kabelky som vhodil svoju peňaženku a všetok pekný, slavnostný make-up, ktorý by som mohol potrebovať. Kabelku som si prehodil cez plece a zbehol naspäť do obývacej izby, kde som nechal Stevna čakať. Len čo ma zbadal, postavil sa z pohovky a spýtal sa:

„Pripravený?"

Ani v najmenšom. Prebehlo mi mysľou.

Napriek tomu som nedokázal schovať svoj natešený úsmev. Triasol som sa vzrušením z nadchádzajúceho dobrodružstva.

Nemohol som uveriť tomu, že som sa práve chystal porušiť zákaz rodičov. Nahnevať ich bolo to posledné, čo som si kedy prial. Vždy som sa snažil byť poslušný a počúvať ich. No odrazu sa pocit poslušnosti premenil na záťaž na pleciach. Nechcel som viac konať podľa ostatných.

Chcel som spraviť niečo zlé. Srdce v hrudi mi búšilo ako o život, keď som prikývol. Steven sa na mňa jemne uškrnul, zrejme zbadajúc moju nervozitu. Načiahol ku mne ruku, ktorú som okamžite prijal a konečne sa trochu uvoľnil.

Rozvážnymi krokmi som ho nasledoval k dverám. Na nohy som si obul teplé topánky a zapol sa do hrubej zimnej bundy, nezabudnúc ani na šálik a čiapku. Následne sme sa pobrali preč.

Vonku fúkal chladný vietor, cesty i strechy okolitých domov boli pokryté bielym snehom. Nedokázal som od toho odtrhnúť pohľad.

Zavrel som za nami bránku a na moment sa zasekol očami na dome. Prešla mnou jemná triaška, spôsobená strachom. Pretrvávajúce nadšenie tento strach ale ľahko prebilo. Prúdil mnou adrenalín. Nemohol som sa dočkať.

S úsmevom som sa otočil na Stevna a trochu sa zarazil, keď som zbadal, ako postáva vedľa staršieho šedého auta.

„Ideš?" Spýtal sa a otvoril dvere na strane spolujazdca. Svojím pokojným úsmevom ma pozýval dovnútra, čo som samozrejme neodmietol.

S červenými lícami som sklopil svoju tvár a bez dlhšieho váhania nastúpil do auta. Pripútal som sa a pohľadom sledoval Stevna prechádzajúceho na druhú stranu.

„N-nečakal som, že si tu autom." Šepol som, keď si sadol za volant a pripútal sa.

„Len som si ho požičal od mamy. Chceme to predsa stihnúť." Hlesol a bez váhania naštartoval. Chápavo som prikývol. Netušil som, že mal Steven vodičák, keďže auto som ho šoférovať nikdy nevidel. Napriek tomu som nemal žiadne obavy.

Práve naopak. Nedokázal som od neho vôbec odtrhnúť svoj ohromený pohľad. To ako zvieral volant a preraďoval rýchlosť ma z neznámeho dôvodu zvláštne vzrušovalo.

„Je ti zima?" Spýtal sa, na čo som sa spamätal a pozrel mu do očí.

Uvedomil som si, že som sa doposiaľ pohrával so svojimi zmrznutými prstami, čo zrejme prilákalo jeho pozornosť.

„T-trochu." Priznal som a zaboril bradu hlbšie do svojho šálu.

Steven zapol v aute okamžite kúrenie, donútiac ma usmiať sa.

„Musím na teba dať pozor, keď už ťa unášam." Poznamenal pobavene, čím môj nepravidelný tep ešte zrýchlil.

„Neunášaš ma." Namietol som potichu a trochu zvážnel. Hoci Steven výpravu inicioval, to ja som sa rozhodol porušiť pravidlá. Ani v najmenšom to nebola jeho vina.

„Idem dobrovoľne." Opravil som jeho mienku a venoval mu menší úsmev, ktorý zachytil očami, než venoval pozornosť opäť ceste.

Svoj vlastný úsmev viditeľne zadržal a namiesto toho nadhodil:

DESPERATEDonde viven las historias. Descúbrelo ahora