DESPERATE

32. Hosť

-Steven-

Pozoroval som ako sa kúdeľ dymu vychádzajúci spomedzi mojich pier vo vzduchu ľahko rozptýlil. Ráno bolo pomerne chladné. Mohol som si radšej ešte pospať, avšak po tom čo Charlie prednedávnom odišiel, nemal som náladu ľahnúť si naspäť do prázdnej postele. Odrazu som nechcel nič robiť. Chýbal mi.

Mrzelo ma, že musel ísť hneď naspäť domov, aby sa prezliekol a nachystal si veci do školy. Chcel som s ním zotrvať o niečo dlhšie. Nechal ma doma samého len so spomienkami na včerajší večer.

Nepatrne som sa pousmial a tvár si schoval do dlane, pre istotu, že by ma niekto zbadal hlúpo sa na balkóne uškŕňať. Spomínal som na to, ako som Charlieho cez noc držal v náručí, na to ako som sa prebudil a pozoroval jeho spiacu anjelskú tvár i na to, čo sme spolu robili... 

Predsa len mi však niečo robilo starosti. Ustarane som sa zahľadel na svoju dlaň, než som ju pevne zovrel a pomyslel na svoje konanie. Šalel som. Z Charlieho i seba samého.

Opätovne som si potiahol z cigarety a dym vyfúkol pred seba, opierajúc sa o zábradlie.

Nedokázal som sa zbaviť vlastných pochýb. Chcel som sa ho dotýkať. Moja myseľ ma ale ubíjala. Všetky spomienky na minulosť ma plnili strachom z toho, že Charliemu nechtiac ublížim. Bol príliš krehký. Tak ľahko sa zranil. Nechcel som spraviť chybu a vrátiť sa na samý začiatok. Nechcel som sa stať tým, čím som bol kedysi.

Z bytu som náhle započul otváranie dverí a prekvapene spozornel. V prvom momente som si pomyslel, že sa Charlie vrátil, no vzápätí som si uvedomil, že nemal kľúče. Moja nádej vyprchala. Cez plece som zvedavo pozoroval byt za dverami a znenazdania stuhol, keď som v obývačke vedúcej na balkón zbadal mamu. Nečakal som, že sa vráti tak skoro, no zjavne mi mohlo napadnúť, že to nemohol byť nik iný.

„Čo robíš na balkóne?" Započul som zvnútra jej prekvapený hlas. Privreté dvere otvorila a vystúpila von za mnou.

„Je chladno." Pošúchala si ruky, než sa stočila ku mne a okamžite sa zamračila.

„Steven." Napomenula ma nahnevane, na čo som znervóznel a cigaretu odtiahol od svojich pier.

„Povedal si, že si s tým prestal!"

Uhol som pohľadom od jej prísnej tváre a nedohorenú cigaretu uhasil na zemi, keďže všetky popolníky v dome vyhodila.

„Prepáč." Zamrmlal som a pobral sa dovnútra aj s cigaretou, ktorú som následne zahodil do koša.

„Povedal si mi, že už nefajčíš." Nasledovala ma s rovnakými slovami, zrejme sa nechystajúc nechať to len tak.

„Nefajčím," odvetil som nespokojne, než som o niečo tichšie dodal, „tak často."

„Nechcem aby si fajčil vôbec. Smrdí to a ničíš si zbytočne zdravie." Ozrejmila pohoršene všetko to, čo som počul už nespočetne veľakrát.

„Viem, viem, veď som prestal. Len...len dnes." Pretrel som si unavene tvár, dúfajúc, že mi to aspoň pre dnešok odpustí. Moje slová ju síce donútili na moment stíchnuť, avšak čoskoro vystriedali jej hnev obavy a prišli ďalšie otázky.

„Stalo sa niečo?" Opýtala sa jemnejším tónom, čo ma donútilo zamračiť sa. Nechcel som, aby sa na mňa hnevala, no jej náhle starosti mi takisto nevyhovovali.

„Charlie už odišiel?" Vyzvedala, keď som neodpovedal. Na to som iba bez slova prikývol.

„Pohádali ste sa?" Zľakla sa, ale jej mienku som vyvrátil pokrútením hlavy. Bolo to práve naopak. Všetko bolo super. Všetko až na mňa.