DESPERATE

16. Nečakaná prosba

Ja viem, prepáčte za to čakanie. •́ ‿ ,•̀

Srdečne ďakujem tým, ktorí to so mnou ešte nevzdali. ( ◜‿◝ )♡

------

Lyžičkou som zoškraboval čokoládovú polevu z vrchu koláčika a druhou rukou si podopieral bradu o neveľký stôl. Smutne som pozoroval autá na ulici pred pekárňou a dúfal, že Ryanovi čoskoro skončí zmena.

Zakaždým, keď som ho vyhľadal očami za pultom, vyzeral rovnako zaneprázdnene, a tak sme si okrem občasných úsmevov viac vymeniť nestihli. Zabudol som na to, aké rušné boli pondelky, no nerobilo mi problém na Ryana počkať. Predsa len, to ja som za ním bez ohlásenia prišiel.

Napadlo mi, že si popri čakaní spravím domáce úlohy a z batôžteku vytiahol učebnicu matematiky. Ani by som si nepomyslel, ako rýchlo sa celý školský rok rozbehne. Prešli dva týždne a ja som už teraz pri všetkých tých úlohách a blížiacich sa testoch vôbec nestíhal.

Ostatne, to bol tak trochu i dôvod, prečo som prišiel za Ryanom. Potreboval som na moment vypnúť a prestať stresovať.

Cítil som sa dosť previnilo, keďže som vedel, že Ryan toho mal sám až nad hlavu, pri škole a brigáde. Nikoho iného som však o svoj čas požiadať nemohol, a tak sa Ryan stával mojou jedinou voľbou.

Zahľadel som sa na príklad v učebnici a takmer okamžite podľahol zúfalstvu. Bol to rovnaký príklad, aký som mal pred pár dňami na teste a na ktorého riešenie som stále nedokázal prísť. Spolu s frustráciou ma naplnil i smútok zo včerajška. Hoci som sa snažil nemyslieť na včerajší rozhovor s rodičmi, ich sklamané pohľady mi neustále behali po rozume.

Len čo totiž videli moje prvé známky, vrátane tej z dobabraného testu z matematiky, ich tváre naplnil badateľný zármutok. Ak som mal byť úprimný, sám som bol zo seba sklamaný.

V učení som nikdy priveľmi nevynikal a moje známky sa vždy držali v priemere, no štvorka z matematiky bola nezvykom i u mňa. Hanbil som sa. Sklamal som svojich rodičov a dokonca i samého seba.

Videl som, ako sa mamka s ockom snažili pôsobiť pokojne a nedotknuto, no oči ich prezrádzali. Zrejme som sa teda nemohol čudovať, keď naznačili, že by som si mal zohnať nejaké doučovanie. Vraj by mi to v maturitnom ročníku išlo jednoduchšie, ak by som sa do toho dostal už teraz a trochu sa v matematike zlepšil.

Otec mi dokonca ponúkol, že by mi vedel zohnať súkromné doučovanie. Len tá predstava vo mne však vyvolávala úzkosť a nervozitu. Nedokázal som si predstaviť tráviť hodiny štúdia s nejakým cudzím človekom.

Nevedel som, čo na to všetko povedať, a tak som napokon celý rozhovor ukončil len tichým, neprítomným prikývnutím.

Vôbec som netušil, čo s tým. Bál som sa, že mi rodičia naozaj najmú nejakého domáceho učiteľa, ak nič neurobím. Potreboval som sa buď rýchlo zlepšiť v matematike alebo si zohnať niekoho sám. A keďže šanca, že by mi matematika začala z ničoho nič ísť, bola veľmi mizerná, zvažoval som skôr nad druhou možnosťou. No kde som mal niekoho zohnať?

Mohlo prejsť tak pätnásť minút, počas ktorých som do svojej otvorenej učebnice nenapísal ani ň a radšej hľadel von oknom v nádeji, že niečo vymyslím. Ako inak, bolo to beznádejné.

Našťastie ma z pesimistických myšlienok vytrhol pohyb predo mnou. Stočil som svoj pohľad a široko sa usmial pri pohľade na Ryana, sediaceho na stoličke oproti. Oblečenú mal čiernu košeľu, ktorá bola zrejme jeho pracovným odevom a okolo pásu zaviazanú krátku zásteru rovnakej farby.