DESPERATE

5. Sklamanie

-Charlie-

Pomaly som kráčal do školy, jednak z toho dôvodu, že ma na tele pálili včerajšie modriny a taktiež pretože som sa podvedome začínal obávať toho, čo ma čaká tento krát.

Napriek tomu som však na tvári pocítil menší úsmev pri pohľade na tašku v mojich rukách, v ktorej sa skrýval ručne vypratý a precízne uložený Ryanov dres s teplákmi.

S nepatrným úsmevom na perách som vošiel cez bránu do areálu školy a ako zvyčajne na sebe pocítil znechutené pohľady ľudí, ktorí zrejme opäť neocenili moju prácu vynaloženú pri voľbe môjho outfitu, s ktorým som však ja bol nanajvýš spokojný.

Nevnímajúc ostatných, pokúsil som sa v dave ľudí zahliadnuť Ryana. Len čo som ho zbadal opierať sa o stenu na rohu budovy školy, takmer som sa rozbehol vpred, avšak v momente, keď sa v mojom zornom poli objavil aj Eric s Louisom a Travisom, zaváhal som.

Spravil som niekoľko neistých krokov, zvažujúc, či by som mal ísť, než som uvidel i Stevna a opäť prudko zastal. Sťažka som prehltol pri nepeknej spomienke z včerajšieho dňa, ktorá sa mi automaticky prehrala znovu pred očami.

Stál tam. Videl ma. Tak prečo mi nepomohol?

Možno...možno sa chystal. Len ho jednoducho Ryan predbehol. Áno, pravdepodobne to bolo tak.

Naviac, musel byť sklamaný z toho, že na neho Ryan kričal neprávom, keď s tým nemal ani nič spoločné.

V hlave mi náhle vyskočila nová myšlienka. Čo ak boli teraz Ryan a Steven rozhádaní, len kvôli tomu hlúpemu nedorozumeniu. V tom prípade by to bola moja vina...a Steven by sa na mňa určite hneval.

Nervózne som pozrel na Stevna, ktorý sa v tichosti opieral o strom s cigaretou v ruke a prázdnym výrazom na tvári. Ach, čo ak sa naozaj hneval?

Prečo som to len Ryanovi nevysvetlil?

Och áno...Srdce mi poskočilo v hrudi a žalúdok nepríjemne zovrel pri spomienke na Ryanov zhrozený pohľad.

Videl to...Všetko.

Ako sa mu len teraz pozriem do očí? A čo ak sa ma na to opýta? Včera som utiekol, no ak mu dnes vrátim veci, možno na to príde reč.

Avšak...ak by som mu oblečenie vrátil teraz, určite by to pred ostatnými nezačal rozoberať.

Napokon som sa teda prinútil pohnúť a napriek skrývanému strachu sa s menším úsmevom vydal neisto vpred.

-Ryan-

„No to si robíš srandu!" Zakričal neveriacky Eric pred tým, než sa spolu s Travisom nahlas rozosmiali na nejakom Louisovom hlúpom príbehu.

Len som prekrútil očami a pozrel na Stevna, z ktorého na prvý pohľad vyžarovala jeho zvyčajná nezaujatosť. Napriek tomu som zbadal ako sa kútiky jeho úst nad Louisovým trápnym vtipom nepatrne podvihli a ucítil ako sa moje pery automaticky skrútili do menšieho úsmevu.

Len čo sa však naše pohľady stretli, oba naše úsmevy v momente opadli a ostali len chladné tváre.

Napriek tomu, že z neho vyžarovalo niečo desivé, nútiace ma vzdialiť sa, svoj pohľad som neodvrátil. Na to, aby na mňa pôsobilo jeho desivé vyžarovanie som ho až príliš dobre poznal.

Nakoniec sme tváre odvrátili obaja naraz.

Po včerajšku sme spolu neprehovorili. Premýšľajúc nad tým, či čaká až sa prihovorím prvý alebo ma jednoducho ignoruje, prešiel som zamysleným pohľadom po areáli a všimol si Charlieho, ktorý sa nesmelým krokom blížil k nám.