Dcéra noci

Kapitola 52

Od momentu ako Romaine prestala chodiť do školy, ju už nevidela. Keď ju pochovávali, truhla bola zatvorená. Nikdy by jej ani len nenapadlo, že by to nebolo skutočné. Videla predsa všetkých tých ľudí, ktorí sa s ňou prišli rozlúčiť, ktorí za ňou ronili slzy. A videla i to, aké to malo zničujúce následky na ostatných.

„Len chcem mať istotu. Povedal si, že ma skryté veci priťahujú. Stále si myslím, že Romaine žije. Preto Araneus vzala na seba jej podobu, pretože to vo mne vyčítala."

„Si strašne zlá klamárka, Leah," zamračil sa Lucius. „Skutočne si po celý čas verila, že je nažive? Sama si sa utápala vo vine počas posledných dvoch-troch rokov, nielen, že si neverila, že Maine žije, ty si bola presvedčená o tom, že zomrela tvojou vinou."

„To nie je pravda."

„Skutočne mi teraz klameš do očí? Počul som, čo rozprávala tvoja triedna, keď volala s otcom, počul som, že si doma nejedávala, prestala si sa o seba starať. Tak sa nespráva človek, ktorý verí, že všetko je v poriadku."

„Ale..."

„Vieš čo si myslím? Našla si spôsob, ako uniknúť svojej vine. Ešte aj po celej tejto dobe si nedokázala akceptovať, že si skrátka urobila chybu. Ale teraz ti zablikala pred očami nádej v podobe toho, že Maine žije. Preto sa toho teraz chytáš ako topiaci slamky. Pretože ak Romaine stále žije, nebude existovať zlá Leah, že?"

Leah zovrela pery. Mal pravdu, ako inak? Radšej by si ale nechala vyrezať jazyk, než aby mu to mala priznať.

„Nauč sa veci akceptovať, Leah. Neutekaj pred nimi. Tvoja kamarátka je mŕtva. Bodka. V tvojom tele koluje démonická krv. Bodka. Namiesto toho, aby si míňala svoju energiu tým, že sa snažíš tieto fakty odmietnuť a oklamať samú seba, nauč sa ich konečne prijať."

„Nedokážem to urobiť," povedala.

Neplakala. Snažila sa o to takmer tri roky. Nešlo to.

„To nie je o tom, či to dokážeš alebo nedokážeš urobiť, Leah," povedal jej. „Ty to skrátka musíš urobiť, ináč to neprežiješ. Buď sa naučíš akceptovať svoje chyby a poučíš sa z nich, alebo sa budeš až do konca života utápať vo vlastných klamstvách a vine."

Leah zmĺkla a sklonila hlavu. Keď o tom rozprával, zdalo sa to jednoduché a logické. No aj tak stále nevedela, ako to urobí. V jej tele skrátka neexistoval spínač, ku ktorému mi pristúpila a cvakla ním. A od toho momentu by bolo všetko vyriešené a v poriadku.

„Nikdy nebudeš taká ako predtým," prehovoril Lucius do ticha. „Ale to je úplne prirodzené. Keby sa ľudia nevyvíjali a nemenili, neboli by pánmi tvorstva."

Ako akceptovať vlastné negatívne vlastnosti, ktoré sú zdrojom všetkého zlého vo vašom živote?

Ako nájsť vo svojom vnútri mier, keď nedokážete odpustiť sami sebe?

Leah pomaličky zdvihla hlavu. Nemala odpovede. Znamenalo to ale, že zlyhala? Čo ak niektoré odpovede človek hľadá celý život?

Lucius vstal a potom prešiel k poličkám. Leah si všimla, že na voľnom mieste medzi knihami spala schúlená fretka. Myslela si, že ju znova kamsi ukryl, no zrejme po posledných udalostiach usúdil, že nie je až taká vzácna, aby sa oplatilo zakaždým ju niekam nosiť.

Vzal ju do rúk a dovolil jej zmeniť sa na knihu. Keď mu otvorené stránky pristáli v dlaniach, začal nimi pomaličky listovať.

„A teraz pôjdeme na cintorín, Leah."

Otvorila ústa.

„Ale nie kvôli tomu, aby sme sa hrali na vykrádačov hrobov, ale kvôli tomu, aby sme vypátrali Araneus," povedal a obrátil k nej knihu.