Dcéra noci

Epilóg

Vianočné prázdniny sa chýlili ku koncu. Leah sedela v Luciusovej obývačke a premýšľala nad tým, čo bude ďalej. Konečne sa zbavili démona, ktorý ju prenasledoval len preto, že bola polovičná. Ani zďaleka to však neznamenalo večný pokoj.

Pavúčica spomenula predsa Maggoratha, ďalšieho démona, ktorý bol jej pánom. Bolo len otázkou času, kedy sa rozhodne, že je čas po nej znova pátrať. No ako povedal Lucius, mocnejší démoni nemajú záujem špiniť si ňou ruky. A dokiaľ bude mať na sebe prívesok, ktorý ju skrýval, a pečať, ktorá z nej robila iba človeka, nebude také jednoduché vystopovať ju.

Do obývačky vošiel Lucius so šálkou kávy v ruke a papiermi pod pazuchou. Usadil sa v kresle oproti nej s hromadou písomiek, ktoré musel ešte skontrolovať a obodovať. Možno medzi nimi ešte stále bola i tá jej, ktorou si mala opraviť priemer a ktorú jej tak skritizoval.

Z nejakých príčin zatúžila vrátiť sa naspäť do školy, dokončiť si strednú ako normálny človek. No v kútiku duše tušila, že to už zrejme nebude reálne. Bude sa musieť opýtať Laury, či sa vzdeláva iba sama, alebo je možné votrieť sa do nejakej školy ako nový študent.

„Čo bude teraz?" opýtala sa Luciusa.

Mykol plecom a potom na ňu pozrel: „Budeš pokračovať s tréningom a budeme čakať na ďalšie stretnutie lovcov. Možno ťa niekedy vezmem v noci na obchôdzku, či nenatrafíme na nejakého slabého démona. Skúsenosti sa ti zídu."

„Hmm," oprela sa v kresle a prižmúrila svoje osamelé oko.

„Leah."

„Čo je?" znova na neho pozrela.

Sedel v kresle, no písomky trčali vedľa neho na stolíku. Naklonil sa dopredu, aby bol k nej bližšie. „Naozaj ti nevadí, že si nezistila, či Romaine skutočne odpočíva vo svojom vlastnom hrobe?"

Chápala, prečo sa nad tým pozastavil. Od stretnutia lovcov mu s tým pílila uši a zrazu jej naliehanie prestalo v priebehu jedného dňa.

Došlo jej to v ten deň, keď sa ju Araneus už po druhý raz snažila oklamať a vzala na seba podobu Maine.

„Nie," odvetila. „Satomi povedala, že v tom hrobe skutočne niekto leží. Keby povedala, že bol prázdny, chcela by som vedieť, čo sa stalo. Možno si myslíš, že som zbabelá a preto teraz nechcem odhaliť pravdu. Pretože keď ju uvidím odpočívať, definitívne by to znamenalo, že sa s ňou musím nadobro rozlúčiť."

Lucius pootvoril ústa, no prerušila ho ešte skôr, než stihol niečo dodať.

„No myslím si, že ak naozaj žije, určite by sa so mnou už dávno stretla, aby mi odpustila. Alebo, aby mi to oplatila. A ak je skutočne mŕtva, nuž, asi bude pre mňa jednoduchšie dúfať, že ju ešte niekedy uvidím..."

Hlas sa jej vytratil do prázdna, no ona nemusela dokončiť vetu, aby ju Lucius pochopil. Vedela, že to bol jej ďalší útek od reality, no nateraz vedela i to, že iba toto jej dokáže priniesť mier.

Čakala od neho nejakú uštipačnú poznámku, ale on mlčal. Namiesto toho iba pokýval hlavou a potom sa znova pohodlne oprel v kresle. Zobral z kôpky prvý z papierov a pustil sa do čítania. Po niekoľkých minútach ho však odložil naspäť a potom zdvihol hlavu k Leah.

„Blackbournová," zavrčal nahlas, až takmer vyskočila. „Vždy žasnem nad tým, ako môže niekto napísať tak príšerný test."

„Ešte stále si to neopravil?" zachmúrila sa.

„Na takéto výtvory človek musí mať žalúdok."

„V tom prípade som rada, že už nie som tvojou študentkou," povedala. „Aspoň sa s týmito mojimi výtvormi nebudeš musieť viac zaoberať."

Odteraz nebola jeho neposlušnou žiačkou, ktorá vymeškávala hodiny a odmietala si písať poznámky z učebnice. Hoci sa stále topila v problémoch, už to bolo iné. Teraz bola jeho familiár, démonický služobník, ktorý ho musel poslúchať. A on ju na oplátku učil bojovať a prežiť vo svete nadprirodzena, kde žili nielen bytosti dobra i zla, ale i poloviční démoni, ktorí sa nikdy nemali narodiť.

Ostane s ním a bude mu slúžiť. Naveky.