Dcéra noci

Kapitola 30

Leah prikývla. Vstala a kráčala za Luciusom na poschodie. Jeho magickú svätyňu už troška poznala. Očami prebehla k trojhrannému oltáru v rohu miestnosti. Po sklenenom pohári s okom nebolo ani stopy. Obrátila preto svoju pozornosť na Luciusa, ktorý z regálu pri stene vytiahol zvitok z hnedej pevnej kože.

Rozviazal opasok uprostred a rozvinul kožené puzdro do dĺžky. Leah zazrela, ako v jednotlivých priehradkách boli zasunuté dýky a nože.

„Tieto sú úplne nové," povedal. „Teraz si dáme ďalšiu lekciu. Použi svoj inštinkt a vyber si nôž, ktorý ti bude pomáhať až do smrti."

Leah podišla bližšie a sledovala jednotlivé rukoväte. Niektoré boli drevené, iné kovové. Našla pár obyčajných, nejaké zdobené a vyrezávané. Páčil sa jej jeden z kovových nožov, ktorý mal uprostred zelené očko, no zdal sa jej krehký a falošný. Nedávalo to zmysel, ale prešla pohľadom ďalej.

Kdesi na kraji, uvidela ďalší. Mal čiernu rukoväť s obyčajným opakovaným vzorom, ktorý nevyzeral nejako extra. Leah aj napriek tomu vytiahla tento nôž do ruky a pozrela naň.

Čepeľ noža jej vyrazila dych. Bola strednej dĺžky a kúsok zahnutá. Vyzerala spoľahlivo aj napriek vyrytej kresbe pozdĺž čepele. Leah ju obrátila v dlani a sledovala, ako sa v mdlom svetle strieborné ostrie lesklo akoby naň svietilo priame slnko. Bola jasná a ostrá, ľahká, no pevná.

„Chcem tento," povedala Leah.

„V poriadku," odpovedal jej Lucius.

Kým si Leah obzerala svoj nový nôž, Lucius zavinul puzdro a všetky dýky schoval z jej pohľadu. Potom odniekadiaľ vyhrabal malú pošvu, aby nemusela nôž nosiť s odhalenou čepeľou.

„Teraz ho pomenuj," prikázal jej.

Leah dýku znova obrátila v ruke.

„Jas," povedala prvé slovo, ktoré jej zišlo na um. „Bude sa volať Jas."

Nekomentoval výber jej mena. Prešiel ku dverám a nechal ju tam samú.

„Vymysli si rituál, ktorým nôž spojíš so sebou. Budem čakať dole."

Lucius zabuchol dvere a Leah začula, ako jeho ťažké kroky pomaly odznievali. Zrejme zišiel dole schodmi naspäť do obývačky. Zadívala sa teda na svoju novú zbraň a sledovala ju.

Nevedela, čo má urobiť, nikdy v živote nepočula o nejakom rituáli, ktorý by ju mal spojiť s jej posvätným nožom. Bol vôbec posvätný? Nevedela.

„Dobre teda," zamrmlala si pre seba.

Pomaly sa pichla špičkou čepele do svojho prsta a na povrch vyliezla drobná kvapka krvi.

„Odteraz je tvoje meno Jas," skúsila oficiálny tón, no pripadalo jej to trápne a tak stíšila hlas. „Toto je moja krv, ktorú som ti dala ochutnať na znak nášho spojenia. Dúfam, že toto je prvý a zároveň posledný raz, kedy ňou bude zmáčaná tvoja čepeľ."

Rana na prste sa jej zatvorila. Leah si poklepala plochou stranou čepele po nej a keď nôž odtiahla, zistila, že rana sa jej zrástla. Zrazu chápala, že ich spojenie bolo hotové. Jej nôž ju nikdy nemôže zraniť. A teraz zatvoril jej ranu, aby to vyzeralo, že dodržal slovo.

„Si prešibaný," povedala mu.

Čepeľ neodpovedala. Veci predsa nevedeli rozprávať. No Leah by prisahala, že začula jej smiech.

„Som hotová," povedala Luciusovi, keď zišla dole.

„Výborne," odpovedal.

Leah si všimla, že presunul konferenčný stolík do rohu miestnosti a gauč potlačil na kraj. Uprostred obývačky tak bolo obrovské voľné miesto.