Dcéra noci

Kapitola 9

Po poslednej vyučovacej hodine Leah znova čakala v škole. Ich trieda bola už odomknutá a ona sa vkradla dnu. Cez vybité okenné rámy dnu fúkal studený vietor, povolené žalúzie neprestajne trepotali.

Čo ak sa ten prízrak zjaví znova? A čo ak nabudúce rozbije okná v celej budove?

„Leah, tu si."

Trhlo ňou, no podarilo sa jej nevykríknuť. Triedna učiteľka vošla za ňou dnu.

„Bavila som sa s riaditeľom o tých oknách, ako som ti sľúbila ráno," začala. „Chcela som, aby sa to zaplatilo celé, ale keby sa o tom dozvedela Rada rodičov, nedopadlo by to dobre. Sú to peniaze všetkých detí, ktoré sem chodia."

Leah mlčky prikývla.

„A medzitým sme zistili, že si to bola ty, kto rozbil zrkadlo na dievčenských záchodoch. To situáciu dosť sťažilo. Uhradili by sme to zo školského fondu, ale len pod podmienkou, že budeš musieť doplatiť viac ako polovicu. Musela som zavolať tvojmu otcovi a oznámiť mu to. Hrozí však, že to riaditeľ nedovolí a budete to musieť zaplatiť celé."

Leah zovrela pery. Vždy všetko bola len jej vina. Niekedy tomu sama začínala veriť.

Nečakala na odpoveď učiteľky a vybehla z triedy. Bolo jasné, že tentoraz sa jej to len tak ľahko neprepečie. Oco jej možno toleroval zlé známky a správanie, ale predpokladala, že keď sa dozvie o jej údajnom vandalizme, vyletí z kože.

Slnko zapadalo, keď vyšla z budovy. Posledné dni čoraz častejšie fúkal studený vietor a počasie sa zhoršovalo. Znamenalo to, že čoskoro príde zima a s ňou aj koniec prvého semestra jej posledného ročníka na strednej škole.

„Upokoj sa, Leah," zamrmlala si pre seba. „Len prídeš domov a vysvetlíš, ako sa to stalo."

No žiadne upokojovanie nepomáhalo. Leah veľmi dobre vedela, že prízrak viac nebude čakať.

Triedna jej povedala, že zavolala jej ocovi. Mala by teda kúsok počkať, kým doma nevychladne. No kam pôjde?

Mobil vo vrecku jej zavibroval, ale ona ho ignorovala. Bola jej príliš veľká zima nato, aby sa pozrela, kto volá. A možno nepotrebovala byť ani veštica nato, aby to vedela. Istotne to bol otec, alebo Cedric. Čert ako diabol.

Prechádzala krížom cez školský pozemok a premýšľala. Chcela dnes v noci zaliezť do postele, zatvoriť oči a už nikdy viac sa nezobudiť. Istotne by sa všetkým uľavilo. V triede by nikomu nechýbala, triedna učiteľka by dostala pochvalu za najlepší prospech celej triedy a otec by sa konečne nemusel neustále rozčuľovať.

Bolo jej ho ľúto. Keby zomrela ona namiesto mamy, bolo by to omnoho lepšie. Boli by stále šťastní, možno by mali iné dieťa, lepšie dieťa. Dievča, ktoré by malo perfektný prospech a práve teraz by riešilo, na akú univerzitu si poslať prihlášku, namiesto toho, ako to spraviť tak, aby neprepadlo.

Pouličná lampa pri bráne sa jej rozsvietila za chrbtom. Leah sledovala, ako sa na chodníku zjavil jej dlhý tmavý tieň. A vtedy si všimla, že je tam ešte jeden. Zrýchlila krok a uvedomila si, že po celý ten čas sa niekto za ňou zakrádal. Neodvážila sa pozrieť dozadu, veľmi dobre vedela, že v škole o takomto čase už takmer nikto nie je. A tie kroky nezneli ako klopkanie podpätkov jesenných čižmičiek jej učiteľky.

Leah sa dala do behu. S hrôzou v očiach sledovala, ako aj druhý tieň zrýchlil a preskočil ju, keď prebehla popri druhej pouličnej lampe. Vtedy sa natiahol a chytil ju za ruku. Leah vykríkla a vytrhla sa zo zovretia prízraku. Pozrela sa mu do očí a potom si vydýchla.

„Cedric."

„Leah," povedal. „Prepáč. Nechcel som ťa naplašiť. Snažil som sa ti dovolať. Ale ty si ma ignorovala."