Dcéra noci

Kapitola 6

Autobus zatrúbil. Jeho klaksón sa zmenil na drnčanie, až kým si Leah neuvedomila, že zvoní budík na poličke v jej izbe. Posadila sa na posteli, zmätená. Vždy si nastavovala budík na telefóne, nespomínala si nato, že by natiahla hodiny, ktoré jej teraz pravidelne tikali nad hlavou. Siahla rukou pod vankúš a nahmatala svoj mobil – bol vypnutý.

Chvíľku jej trvalo, kým sa zorientovala. Cedric jej vyvolával na telefón, tak ho vypla. Preto nastavila starý detský budík, ktorý už nepoužívala. Myslela na neho pred spaním, možno preto sa jej snívalo o ich poslednom stretnutí, kedy od neho utiekla.

Prečo sa jej však do sna znova vkradol prízrak, nevedela.

Rukami chcela pohladiť zlatý krížik. Bol to jej talizman, ku ktorému sa vždy utiekala, keď sa cítila nepohodlne. Stal sa z toho zvyk, ktorý ju upokojoval. Tentoraz sa jej ruka zastavila na polceste k výstrihu. Retiazka na jej krku chýbala, strhol jej ju Cedric.

Zrazu bolo všetko jasné. Mama verila, že ten prívesok ju mal chrániť. Ten prízrak sa na ňu zavesil, pretože oň prišla. To znamenalo, že dnes mala pred sebou veľmi dôležitú úlohu.

Včera prišla zo školy rovno domov a zopakovala otcovi tie isté klamstvá, ktoré si vypočula aj jej triedna učiteľka. Preto bola dnes ráno kuchyňa prázdna. Leah vzala z taniera pripravený sendvič, no dnes jeho osudom nebol koniec smetnom koši. Namiesto toho ho zabalila do svojho batohu a vyšla z bytu.

Vybrala sa smerom k železničnej stanici. Do mesta, v ktorom ešte len pred dvoma rokmi bývali, to vlakom bolo zhruba hodinu a pol. Otec by ju tam už nikdy viac nepustil. Dokonca i ona sama sa zaprisahávala, že tam už nikdy viac v živote nevstúpi. A napriek tomu tam dnes išla. Musela.

Sadla si na voľné miesto do prázdneho kupé a zatvorila dvere. Na uši si nasadila obrovské slúchadlá a sledovala nástupište z okna. Vlak bol o takomto čase prázdny. Zvyčajne väčšina ľudí išla smerom sem. Bolo tu viac škôl, viac firiem. Typické veľké mesto s obrovským množstvom príležitostí a anonymitou, ktorú ich rodina tak potrebovala.

No ona sa teraz vracala späť, na miesto, kde ju každý poznal. Kde takmer každý vedel, čo sa odohralo, no aj napriek tomu im to nezabraňovalo v súdení.

Vo vrecku jej zavrčal mobil a ona si zahryzla do pier, keď zazrela Cedricove meno. Zrušila jeho hovor a znova vypla telefón. Odstavila si tak svoj jediný zdroj hudby. Vzdychla a zložila slúchadlá dole z hlavy. Musí vydržať celú jazdu v otravnom tichu. Nekonečnú cestu, počas ktorej bude musieť tolerovať svoje zákerné myšlienky a spomienky.

Vlak sa pomaly pohol a ona zatvorila oči.

Bola unavená. Spleť obrazov zo snov ju prenasledovala aj počas bdenia.

Premýšľala nad tým, či bude triedna ihneď telefonovať otcovi, keď zistí, že chýba. Bude si myslieť, že je niekde u doktora, alebo že chodí poza školu? Môže mať rodič tak silnú moc, že zavelí domáce väzenie a zakáže svojmu dieťaťu ísť na vyučovanie?

Zasmiala sa nad vlastnou hlúposťou. To by sa jej tak hodilo. Nikdy nechápala, prečo niektoré školy v ich okolí za trest študentov suspendovali a nemohli prísť na vyučovanie. Pre ňu to bolo skôr niečo ako vykúpenie. Nemusela ísť nikam, mohla sedieť doma pred telkou, nevnímať žiadne slovo z toho, čo pozerá, ale hlavne, nemusela sa pred nikým tváriť, že je v poriadku.

Napokon sa jej podarilo zaspať pokojným spánkom. Žiadna príšera ju v snoch nenavštívila, no aj napriek tomu sa strhla zo spánku po takmer hodine. Pretrela si oči a spoznala, že na ďalšej vystupuje. Tých pár minút už prešlo rýchlo.

Nástupište bolo presne také, ako si ho pamätala. Malé a špinavé. A takmer prázdne.

Vyložila si batoh na chrbát a prešla ku schodom. Kráčala podchodom, ktorý sa jej vždy snažil nahovoriť, že je vlastne vo veľkej tunelovej mrazničke. V lete jej ten chlad prišiel ako príjemné osvieženie. Teraz na ňom nič srdečné nebolo. Ignorovala nápisy pouličných pseudo-umelcov na stenách a vytrvalo kráčala za svojim cieľom.