Dcéra noci

Kapitola 44

„Ochranný kruh už poznáš. Nedostaneš sa z neho, dokiaľ ho nerozpustím. Takže sa zbytočne nebráň."

„Prečo si to urobil?"

„Nemám čas vychovávať neposlušné decko. Myslel som si, že budeš rozumná, keď si sa rozhodla prísť za mnou a pristúpiť na dohodu. Ale ja nepotrebujem sluhu, ktorý ma nebude poslúchať."

„Čo ideš urobiť?"

„Démoni môžu pomáhať, no treba sa k nim správať vždy s rešpektom a úctivo. Nemožno im nič kázať. Ale to sa týka iba vysoko postavených démonov a ty si dosť nízko na spodku rebríčka, aby si si mohla rozkazovať. Takýto démoni sa často vymykajú spod kontroly a nemožno im veriť. Preto lovci vymysleli pečať oddanosti, ktorá spôsobí, že ak ma nebudeš poslúchať, bude ťa to bolieť. Už si o nej čítala v zápisníku?"

V tvári sa jej zračila hrôza, keď pristúpil bližšie. Čítala o tej pečati. Ktokoľvek ju démonovi vyryje do kože, môže si ho načisto zotročiť. Mala s ním radšej súhlasiť.

Mávol rukou a Leah zalapala po dychu. Neviditeľná sila ju stlačila nadol, až kým celým chrbtom neležala na zemi, uprostred vysvieteného kruhu. Kľakol si nad ňu a v rukách sa mu blysla Fizza. Leah vedela, čo bude nasledovať. Stuhnutá od hrôzy sledovala, ako sa Fizza čoraz viac približovala k jej telu.

Lucius jej stiahol okraj trička a potom jej uprostred hrudníka pod kľúčnymi kosťami nožom začal vyrezávať symbol. Štípalo to a neznesiteľne bolelo, no nemohla sa pohnúť. Neviditeľná moc ju stále väznila, tlačila o podlahu, až takmer nemohla dýchať.

Keď skončil, utrel čepeľ Fizzy do čiernej handry a potom si rozrezal dlaň. Leah sledovala, ako Fizza porezala svojho pána, pretože jej to kázal. V rukách sa mu za chvíľku nazhromaždila krv. Nahol ju nad tvár a horúce karmínové kvapôčky jej pokvapkali líca, stiekli po pootvorených perách až priamo do úst.

Pečať na hrudi sa jej rozžeravila do červena, no tentoraz preto, lebo sa hojila. Lucius znova prešiel Fizzou po svojej dlani a tá mu zatvorila ranu, akoby mu nebola nikdy ublížila.

„Leah, stvorená z krvi havrana, odteraz budeš mojou služobnicou. Nebude deň či noc, aby si ma nenasledovala, lebo ľudia vládnu nad morskými rybami, nebeským vtáctvom, dobytkom, nad celou zemou a nad všetkými plazmi, čo sa hýbu po zemi!"

Tlak naraz povolil a Leah sa rozkašľala. Posadila sa na zemi a chrbtom ruky si utrela zakrvavené pery. Svetelný kruh vôkol nej začal pomaličky pohasínať. Lucius slabo vydýchol a sviečky vôkol nich zhasli. Ostala svietiť iba jedna jediná, ktorá im ponechávala trocha svetla, aby na seba videli.

Napravila si roztiahnutý výstrih na tričku a pozrela na neho. Čupel pri nej, v jeho bezodných čiernych očiach sa odrážal blikotajúci plameň sviečky. Urobil z nej otroka a hoci ešte nezistila, čo to presne znamená, mala tušenie, že urobil čosi viac. Pečať, ktorú jej vyrezával do kože, pôsobila zložitejšie, než skica v zápisníku, ktorú si pamätala. Aj jej mama dokázala modifikovať pečate.

„To nebolo základné kúzlo na zotročenie démona," povedala a prižmúrila svoje zelené oko.

Usmial sa. Keby mohla, rozbila by mu ten jeho prekliaty ksicht.

„Predsa nie si taká hlúpa, ako som si myslel. Počas našich doučovaní som si všimol, pred čím utekáš. A videl som aj, že si čítala zápisky o pečatiach. Knihy boli poprehadzované a vložené v nesprávnych obálkach. Chcela si uzatvoriť svoju démonickú časť a nemyslela si to len ako žart, myslela si to smrteľne vážne, hoci som povedal, že to nie je cesta."

Zahryzla si do pier.

„Nebola to obyčajná pečať, to máš pravdu. Troška som ju upravil, aby ti sadla na mieru, Leah."