Dcéra noci

Kapitola 32

Zastavil auto a Leah vyzrela von oknom. Upútal ju jeden zo sklenených výkladov v rohu. Bol tam tak zašitý, že si ho prvý raz ani nevšimla. Bolo zjavne zatvorené, pretože neónový nápis na skle nesvietil. Vedľa nefunkčného svetla v tvare ruky s okom uprostred boli nápisy ako jasnovidka a tarot, či čítanie z dlane. Pár písmen z nápisov bolo rozlámaných. Vtedy si všimla, že i cez sklenený výklad sa tiahnu obrovské praskliny a sklo drží pohromade zrejme iba vďaka svojej vôli.

Lucius vystúpil z auta a Leah ho nasledovala. Zastali pred výkladom a ona si ho zvedavo obzerala. Uvidela v rohu odhrnutý záves a naklonila sa bližšie, aby dovidela dovnútra. Na špinavom koberci plnom neporiadku sa váľala prevrátená stolička. Vzadu uvidela rozbitú vázu so zoschnutými kvetmi.

Leah vzdychla. Bolo jasné, že ak o tejto žene niekto vedel, už tu viac nemohla robiť. Odvrátila sa od skla a zastala pred dverami, ktoré kedysi tiež mali sklenenú výplň, no teraz niekto dieru prebil kusmi drevených latiek. Zrejme preto, aby sa dnu nedostalo niečo, čo by miestnosť zdevastovalo ešte viac. Pozerala na povolenú guľatú kľučku vo dverách. Trepali sa sem len preto, aby zistili, že tá jasnovidka tu už dávno nie je. Ruky vo vreckách svojho plášťa zovrela v päsť.

Lucius sa však tou spúšťou nenechal rozptýliť. Treskol päsťou do dreva a hrdzavé pánty zaškrípali. Dvere sa pomaly otvorili a vpustili ich dnu.

„Poďme," kývol na ňu.

Vstúpila dnu prvá a on ju tesne nasledoval.

Tak ako napovedal kúsok odokrytého výkladu, vnútrajšok miestnosti bol naozaj zdevastovaný. Vyzeralo to, akoby si niekto dal záležať na tom, aby nič zo zariadenia neostalo na pôvodnom mieste. Leah urobila niekoľko nesmelých krokov vpred. Fascinovali ju opustené miesta, ktoré pomaly ohlodával čas.

Nábytok bol poprevracaný a obsah zásuviek z neho rozhádzaný po zemi. Tapety s hypnotickým vzorom boli postrhávané zo stien, dokonca sa niekto snažil z podlahy odlepiť i koberec, akoby čakal, že nájde padacie dvierka vedúce do tajnej chodby.

Dvere za nimi sa zabuchli.

Objavili sa v malej štvorcovej miestnosti vystlanej hrubým chlpatým kobercom. Na stole v rohu miestnosti svietila veľká červená lampa a keďže miestnosť nemala žiadne okná, bola jediným zdrojom svetla.

Leah sa takmer rozkašľala, keď zacítila silnú korenistú vôňu. A naozaj, v rohu pod lampou uvidela drevený stojanček, na ktorom trčala zapichnutá vonná tyčinka. Dym z nej stúpal rovno nahor, kde sa potom krútil ako had.

V mohutnom čalúnenom kresle sedela žena. Musela mať čosi po štyridsiatke. Vlasy mala vyčesané do hladkého uzla na hlave, a na sebe oblečené šaty so zložitým vzorom, ktoré odhaľovali omnoho viac kože, než bolo slušné. Leah by povedala, že tak stará žena by sa mala obliekať dôstojnejšie.

Aby v miestnosti nebolo náhodou málo dymu z tyčiniek, fajčila cigaretu z predĺženej špičky. Leah sa čudovala tomu, ako tu dokázala vydržať bez toho, aby sa nezadusila.

Leah sa jej chcela pozdraviť, ale slová jej uviazli v hrdle. Nevedela, čo si o tomto všetkom mala myslieť. Takto si nepredstavovala žiadnu vešticu.

„Lucius, miláčik, tak dávno som ťa nevidela," zasmiala sa.

Zuby mala zažltnuté, pár ich chýbalo. Leah si uvedomila, že to je asi po prvý raz v živote, kedy ju úsmev nejakého človeka vydesil namiesto toho, aby ju povzbudil.

„Ako to robíš, že sa dokážeš tak dobre skryť?" vŕtala tá žena do Luciusa.

Namiesto odpovede mykol plecami. Bolo zjavné, že rozhovor s touto ženou považoval za nepríjemný. Namiesto uštipačných poznámok, ktorými tak častoval Leah sa pri tejto osobe správal slušne. Leah si namýšľala, že to je kvôli tomu, lebo má z nej strach.