Dcéra noci

Kapitola 40

Leah sa bez slova obliekla a vyšla z jeho domu. Zo dňa na deň čoraz viac klesala teplota. Vonku už bola taká vrstva snehu, že len s ťažkosťami prechádzala po chodníku. Šmýkalo sa jej na ľade a tak pomaly kládla jednu nohu za druhou.

Musí sa iba naučiť akceptovať svoju démonickú časť. Kiežby to bolo také jednoduché, ako si predstavoval. Bola jej totiž nanič.

Len jeden jediný raz jej mohla démonická krv pomôcť – keď ju trafila Fizza. Seth to vtedy povedal, keby bola démonom, mohli využiť jej prirodzenú schopnosť regenerácie. Ibaže o tom nevedeli. A hoci si všimla, že rany sa jej niekedy hojili rýchlejšie, než bolo normálne, pripisovala to halucináciám s prízrakom. Nikdy by jej nenapadlo, že ju poškriabal naozaj, len rana sa jej stihla tak rýchlo zaceliť.

Keby si to bola uvedomila už vtedy, mohli zachrániť Jacoba. Nemusela teraz niesť na chrbte váhu jeho obety, o ktorú nestála. Mohli byť živí obaja, no namiesto toho zostala sama a neostávalo jej nič iné, iba čakať nato, kedy si niektorý z nepriateľských démonov alebo lovcov všimne, že je polovičná. Jacob ju nezachránil, iba predĺžil jej utrpenie. Snáď jedinou útechou bolo, že sa to už nikdy nedozvie. Veril, že umrel pre správnu vec.

Leah bola ale odhodlaná. Kvôli nej už viac nikto nezomrie. Taká bola dohoda s Luciusom. On ju naučí chrániť sa a bojovať, ona mu zato na oplátku daruje svoju hlavu. No Leah chcela zabezpečiť aj niečo iné, ochrániť svojho otca a ľudí, ktorí jej boli blízki.

Lucius vytvoril ochrannú pečať v ich byte, no nakoľko tam Leah už raz pavúčieho démona povolala, nemala takú silnú moc ako tá v jeho dome. Počas uplynulých pár týždňov, kedy sa snažila svoje známky dotiahnuť naspäť na slušnú úroveň a dobehnúť všetky zameškané zadania a projekty, s Luciusom prišli nato, že bude musieť skôr či neskôr urobiť veľmi ťažké rozhodnutie. Bude musieť zmiznúť zo životov ľudí, na ktorých jej záleží.

Mobil vo vrecku jej zavibroval. Nevytiahla ho, aby sa pozrela na meno volajúcej osoby. Veľmi dobre vedela, kto to je. Keď prešla ešte jeden blok a objavila sa pred svojou bytovkou, na okraji cesty uvidela zaparkované známe staré auto.

Vonku v zime stál Cedric. Keď ju zbadal, zamával jej, očividne rád, že ju vidí. Usmiala sa na neho a podišla bližšie.

„Ahoj," povedala.

„Ahoj, Leah," opätoval jej úsmev.

Bolo vidno, že je nervózny. Nečudovala sa mu. Ušla od neho pred pár mesiacmi a hoci sa udobrili, vôbec sa mu neozvala. A teraz, tesne pred Vianocami, ho sem zavolala a povedala, že sa s ním potrebuje rozprávať. Premýšľala nad tým, čo mu asi ide hlavou. Myslí si, že sa s ním ide rozísť, alebo sa k nemu vrátiť?

„Nečakal som, že sa ozveš," prerušil ticho ako prvý. „Myslel som, že sa to medzi nami skutočne skončilo. Vôbec si sa mi neozývala a tak."

„Dialo sa toho príliš," povedala mu. „Musela som sa dať troška do poriadku. Ale o tom som sa nechcela rozprávať."

Prehrabla si vlasy a Cedric zalapal po dychu. „Preboha, čo sa ti stalo s okom?"

„Och, toto?" Leah sa s úsmevom opäť dotkla gázy, ktorú mala prelepenú cez prázdnu očnú jamku.

Lucius jej pomohol na obväz napísať zaklínadlo, ktoré odvádzalo pozornosť ostatných ľudí. Nikto si tak nevšimol, že by sa niečo stalo s jej tvárou, hoci niekoľko týždňov fungovala už iba s jedným okom. Teraz však nemala náladu na divadlo. Chcela sa s nimi všetkými rozlúčiť poriadne.

„Mala som menší úraz," povedala.

„Bolí to?" opýtal sa.

Pomaličky sa nadýchla a rukou siahla do rukáva na svojej bunde. Na predlaktí jej v momente vyrástlo čierne pierko, ktoré vytrhla. „Ani nie," odpovedala mu. Vytiahla pierko von a znova sa na neho pozrela. „Len som ti chcela povedať, že som ťa vždy mala rada. Bol si prvý človek, pre ktorého som niečo znamenala a ktorý veľa znamenal pre mňa."