Dcéra noci

Kapitola 1

Keď Leah znova otvorila oči, ocitla sa na streche ich starej bytovky v rodnom meste. Posledné mesiace sa jej o tomto mieste snívalo často. Akoby stále nebola zmierená s tým, že sa odsťahovali, hoci odvtedy ubehli už roky.

Bosými nohami prešla po špinavých dlaždiciach až k okraju strechy a zahľadela sa nadol. Ako dlho by asi trvalo, kým by preklenula desiatku poschodí a dopadla na tvrdú betónovú zem?

Neostal by zo mňa ani len mastný fľak, pomyslela si.

Možno to bola tá vec, ktorá ju na tom všetkom tak fascinovala. Neostalo by z nej vôbec nič...

Kvap.

Zdvihla hlavu k sivej oblohe. Asi práve začínalo pršať. Nebolo by to po prvý raz. Premýšľala nad tým, či dážď a sivá obloha v snoch symbolizujú jej smútok, ktorý počas dňa tak často musela schovávať. Zatvorila oči a nastavila tvár k oblohe.

Kvap, kvap.

Žiadne ľadové kvapky však neprichádzali. A predsa neustále počula ich cupot. Niečo tu nehralo. Až kým si neuvedomila, že dopadali na zem priamo za ňou.

Zvrtla sa.

Kvap, kvap, kvap.

Hluchú sivosť navôkol zafarbil jej prenikavý výkrik.

Vo vzduchu za ňou viselo dole hlavou dievča. Bolo staré asi ako ona, jej telo zabalené v otrhaných zvyškoch šiat. Dlhé vlasy jej povievali vo vetre, rovnako tak i krehké zápästia, z ktorých jej dole dlaňami pomaly stekala hustá krv. Tmavšia než tá najčernejšia temnota, akú kedy videla. Dopadala na špinavé dlaždice na zemi, kde s pravidelným cupotom vytvárala dve mláky. Víchor konečne ustal a dlhé vlasy prízraku klesli. Ohrnula pery, keď pristáli priamo v kaluži krvi s nechutným šplechnutím.

Tvár hrozivo vykrútená, zuby žiarili ostrou neprirodzenou bielobou. Tá vec nemala žiaden nos, uprostred tváre zívala len jedna obrovská diera, rovnako ako i dve namiesto očí.

„Minulosti neutečieš," uškrnul sa na ňu prízrak.

Leah sa zvrtla. No na obdĺžnikovej rovnej streche nebolo kam uniknúť.

Zobuď sa! Rýchlo!

No on bol hneď za ňou, vystrel svoje zakrvavené dlane a potom do nej strčil. Leah stratila rovnováhu a prepadla cez okraj nezabezpečenej strechy.

Vietor jej hvízdal v ušiach, letiace vlasy ju bičovali do tváre. Otvorila oči a uvidela, že prízrak letel dole spolu s ňou, akoby sa chcel presvedčiť, či naozaj zomrie. Natiahol sivasté ruky a potom jej oblapil hrdlo. Ostré špinavé pazúry sa zabárali do jej pokožky. Leah sa chcela nadýchnuť, ale nešlo to. Chytila tie lepkavé ruky a snažila sa ubrániť, no napriek tomu, že pôsobil krehko, mal neuveriteľnú silu. Prstami jej pomaly drvil krk a ona cítila, ako sa jej pred očami začína stmievať.

Prízrak sa rozrehotal na celé ústa, na líca jej dopadla spŕška slín. Cítila jeho nechutný zápach z úst. Škrekľavý smiech sa jej zarýval hlboko do mozgu. Pripomínal škripot nechtov po tabuli.

Ani len mastný fľak.

Intenzita nárazu ju prudko prebudila. Posadila sa a lapala po dychu. Celé telo mala zaliate ľadovým potom, prikrývka jej už dávno skĺzla z pliec a teraz ležala na zemi vedľa postele. Krk mala stuhnutý. Cítila, ako jej pulzujúca bolesť z neho pomaly stúpala nahor, kde sa počas dňa istotne premení na neznesiteľnú migrénu.

Rukami podvedome siahla pod golier svojho pyžama, aby nahmatala zlatú retiazku s krížikom. Nebola tam. Zahryzla si do pier. Zabudla nato, že o ňu prišla len pred niekoľkými dňami.