Dcéra noci

Kapitola 20

„Každopádne," prehovoril po chvíľke, „tento amulet by ťa mal ochrániť pred prízrakom, ktorý si spomínala. Ak stále trváš na našej dohode, môžem ten prízrak zabiť. Moja ponuka stále platí. Je to, koniec koncov, moja skutočná práca."

„Čo to znamená, keď ho zabijete?"

„To, čo som povedal. Skončí ako ten démon, ktorý ťa napadol na zastávke. Rozpadne sa na prach."

„Čiže bude načisto po ňom?"

„To predsa chceš, či nie?" prižmúril oči. „Zato si sem dnes večer prišla."

Leah pomaly ustupovala. Iste, chcela, aby jej pomohol zbaviť sa prízraku, no ak to znamenalo, že Romaine musí zomrieť znova a tentoraz nadobro, nebola si istá, či to chce.

„Nehovor mi, že ti je tej veci ľúto," pristúpil k nej bližšie. „Povedala si predsa, že ti ubližuje a prenasleduje ťa."

Znova ustúpila o krok. Cítila za sebou stolík, ktorý tvoril podstavec oltára a uvedomila si, že už viac nemá kam utiecť. Nepáčilo sa jej, akým smerom sa vyvíjal tento rozhovor. Nechcela mu odhaliť skutočnú pravdu.

„Len jedna vec mi nejde do hlavy," povedal. „Ten prízrak ťa prenasleduje už niekoľko dní. To nie je iba nejaké náhodné stretnutie ako to zo zastávky. To, že je tá vec k tebe natoľko pripútaná, znamená, že ju s tebou musí niečo spájať. Skutočne si nespomínaš na niečo zvláštne, čo by nám pomohlo odhaliť ju?"

„Nie," pokrútila hlavou.

Lucius bol teraz až príliš blízko. Videla, že jeho oči boli rovnako tmavé ako Sethove, ale nebolo v ich ani stopy po démonickej karmínovej. Lucius Drake bol skutočne iba človek. Možno troška svojský a arogantný, ale len človek.

Srdce jej pomaličky zrýchľovalo, z takej blízkosti jej začínalo byť dusno. Ťažký vzduch z vône tyčiniek jej otupoval zmysly. Viečka jej poklesli, jazykom si pretrela svoje suché pery. Nikdy ho nepovažovala za príťažlivého muža. Seth proti nemu vyhrával na plnej čiare. Ale lákalo ju, aké mal vedomosti, že sa skutočne vyznal do vecí, o ktorých rozprával. Naprázdno preglgla.

Jeho tmavé oči sa vpíjali do jej zelených.

„Čo mi tajíš, Leah?" opýtal sa.

„Nič netajím," povedala až prirýchlo.

Prižmúril svoje oči. Dúfala, že nedokáže čítať myšlienky. Nemôže dopustiť, aby sa dozvedel, čo sa skutočne stalo. Že za prízrak, ktorý ju prenasleduje, si môže sama. A že ho nemôže zabiť preto, lebo je to jej dobrá priateľka. Uskočila dozadu, zabudla nato, že tam je stôl. Zadkom vrazila do dreva a trojnožka sa zaknísala.

Lucius skríkol a Leah sa uhla do strany. Zazrela, ako sa sklenený pohár prevrátil, skotúľal po oltári a potom zletel dole. Sklo sa roztrieštilo na kúsky a tekutina z neho sa rozliala na zem. Vpíjala sa do medzier v drevených parketách a čierna látka, ktorá skrývala jeho obsah, spľasla.

Leah zvrieskla. Spod súkna sa na podlahu vykotúľalo ľudské oko. Potom sa začalo mykať na podlahe samé od seba. Vydávalo vysoký prenikavý piskot, ktorý sa jej zarýval do mozgu.

„Doboha!" Lucius schmatol svoj nôž.

Leah roztrasená ustúpila. Oko teraz poskakovalo po podlahe, krútilo sa všetkými smermi, akoby chcelo všetko uvidieť. Keď sa farebná dúhovka obrátila k Leah, zastalo. Zrenica na ňu zaostrila a Leah mala čo robiť, aby sa nepovracala. Kyselina zo žalúdka sa jej vovalila na jazyk a ona si ústa prikryla dlaňou.

Lucius kopol do oka a to odletelo krížom cez celú miestnosť, narazilo do steny s nechutným šplechnutím. Zvrtol v ruke dýku a hodil ho po ňom. Zapichla sa do neho a presekla ho skrz. Očná tekutina sa rozprskla ako namäkko usmažené bielko z vajíčka. Leah prižmúrila viečka, nechcela to vidieť. Vedela, že tento zjav ju bude mátať v nočných morách do konca života.