Dcéra noci

Kapitola 13

Leah počas uplynulej noci nedokázala zaspať. Tentoraz na vine nebol strašidelný prízrak, ale všetky udalosti, ktoré jej myseľ skrátka nedokázala spracovať. Keď sa jej napokon podarilo zaspať a ráno ju prebudil otravný rinkot budíka, uvedomila si, že spala možno iba štyri hodiny.

Zišla dole do kuchyne a rozhodla sa, že dnes potrebuje poriadne silnú kávu. Jej otec práve skúšal nový typ raňajok, ktoré pozostávali zo zeleninovej rozmixovanej brečky. Leah mu nazrela do mixéra hodnotiacim pohľadom a potom pohŕdavo nadvihla hornú peru. Neobľubovala zeleninu a nechápala, ako niekto dokáže vypiť nápoj tak hustej konzistencie. Navyše, neznášala všetky tie drobné kúsky, ktoré v tom plávali.

„Mrzí ma ten včerajšok," prehovoril otec do ticha.

Leah zovrela pery, ale nepovedala nič. Otec sa namiesto pokračovania v rozhovore otočil ku kuchynskej linke a ticho v miestnosti znova naplnil hukot masakrujúcej sa zeleniny.

Leah sa usadila za stôl a netrpezlivo čakala na cvaknutie kanvice. Všetky tie otázky, ktoré jej vírili hlavou, boli späť. V situáciách, ako boli tie počas posledných dní, nevedela, či môže veriť sama sebe. Netušila, či všetko to, čo videla, sa skutočne stalo, alebo to bola iba ilúzia, či halucinácie.

No tentoraz konečne vedela, na koho sa môže obrátiť. Jej dejepisár nebol normálnym učiteľom. Pán Hayden si stál za svojim. A ako jediný si myslel, že Leah nie je šialená. Chcela, aby mal pravdu.

Bude veriť vlastným zmyslom a uvidí, čo sa stane. Aj tak si všetci jej spolužiaci zrejme mysleli, že je blázon. Situácia sa už viac pokaziť nemohla. Neexistovala iná možnosť, iba pána Haydena navštíviť v kabinete.

Aj práve preto sa rozhodla do školy prísť dnes ráno skôr, aby sa jej ho podarilo odchytiť ešte pred začiatkom vyučovania.

„Je to tak jednoduché," povedala si sama pre seba. „Zaklopeš na jeho dvere a potom vojdeš dnu. A povieš mu, že chceš vedieť o všetkom, čo sa to s tebou deje."

Zažmurkala a potom si dlaňami pleskla po tvári. Štípalo to, ale na moment ju to rozptýlilo a dodalo trocha odvahy.

Rozbité zrkadlo sa zalesklo. Leah vytreštila oči, keď zazrela, ako sa prízrak na ňu znova uškrnul. Premýšľala, či ju prízrak bude prenasledovať, keď sa rozbehne a ujde preč. No o takomto čase v škole nebolo veľa ľudí. A ona vedela, že pokiaľ ostane sama, riskuje. Potrebovala sa dostať niekam, kde bude viac ľudí, aby mala šancu, že ju prízrak nechá na pokoji.

Kostnatá končatina s vystretým ukazovákom sa pomaly naťahovala vpred, až kým jej zahnutý pazúr neprerazil popraskané sklo zrkadla ako poddajnú vodnú hladinu. Pomaličky ďalej pokračoval dopredu sťa had pripravený zaútočiť. Špička sčernetého pazúra bola teraz od nej vzdialená iba niekoľko centimetrov.

Kĺby prízraku hlasno zapraskali.

Prst pokrytý sivou papierovou pokožkou sa dotkol jedného z jej vyhrnutých predlaktí.

V odraze uvidela, ako sa jej dole predlaktím roztvorila rana a po pokožke jej začal stekať pramienok krvi. Sykla od bolesti ustúpila.

„Jedna dole. Dvaja zostávajú," povedal prízrak, keď si na jej predlaktí urobil zárez.

Za Simone.

Leah zdvihla hlavu naspäť k zrkadlu, ale prízrak zmizol.

Prstami silno stlačila svoju ranu, aby ju donútila zatvoriť sa. Pomedzi brušká prstov jej pretieklo trocha krvi, no zdalo sa, že krvácanie pomaly ustávalo. Na moment sa ju preto odvážila pustiť, aby sa mohla natiahnuť po papierové utierky vedľa umývadla. Predpokladala, že keď si ruku strčí pod vodu, bude to štípať ako šľak. Namočila preto servítky vo vode a snažila sa vyčistiť svoju ranu.