Dcéra noci

Kapitola 33

Keď podišla bližšie, žena sa na ňu uprene zadívala. Leah sa modlila, aby mala otvorený iba jeden pár očí. Jej želanie bolo zatiaľ vyslyšané.

„Chyť ju," povedala.

Lucius pristúpil bližšie a potom ju držal. Leah sa začala mykať a chcela utiecť, no bola príliš slabá. Pod kľúčnou kosťou sa veštici otvorila prázdna očná jamka. Nahla sa k nej so zahnutým nechtom a Leah pritvorila viečka.

Nepomohlo to. Tá striga ju chytila a potom jej pazúrom vylúpla von oko.

Zadymenú miestnosť naplnil hlasný rev. Leah kvílila od bolesti, padla na kolená a ruku si pritláčala na viečko. Dole lícom jej stekal prúd krvi, s hlasným cupotom dopadal na zničený koberec.

Lucius sa nato všetko díval so zvraštenou tvárou. Nemali sem chodiť. Nestálo to zato.

„Vieš, ako sa hovorí," uškrnula sa na neho tá stará ženská, „oko za oko."

Priložila svoju dlaň dievčaťu na tvár a jej krvácanie ustalo. Keď Leah zdvihla hlavu, uvedomila si, že vidí zvláštne. V pravom oku videla vešticu, ktorá práve vložila oko do prázdnej očnej jamky. Pohladkala pokožku nad ním a ono párkrát žmurklo. Jej vlastné oko so zelenou dúhovkou.

Dívalo sa na ňu z jej tela a ona videla seba i vešticu naraz. Jej mozog to odmietal spracovať, nedokázal spojiť tieto dva obrazy dohromady, hlava ju rozbolela. Žena znova pohladila svoju pokožku a očko sa zavrelo, ukryté v jej tele. Ľavý obraz Leah sa premenil na temnotu. Videla už iba tú strigu.

Prstami sa pomaly dotkla svojho líca, ktoré bolo lepkavé od krvi. Dotkla sa spľasnutého viečka a pochopila, že pod ním naozaj nič nie je. Schytila sa za hlavu a vykríkla. Lucius sa sklonil k nej a do ucha jej začal čosi šepkať. Nevnímala ani slovo z toho, čo jej hovoril, no všetky tie emócie postupne začali vyprchávať. Zrejme niečo ako upokojujúce zaklínadlo. Keď znova prišla k sebe, kľačala na štyroch a prudko dýchala.

Veštica si potiahla z nedofajčenej cigarety.

„Tvoj otec nevie o ničom, hoci skrýva tajomstvo. Počas krvavého splnu sa stane nejaké nešťastie. Poznáš to, však? Hovorievala ti to mama, keď si bola malá. Vedela, o čom hovorí. Tvoja matka bola zavraždená počas krvavého splnu. Zaplatila daň za svojho predka a svoju trúfalosť. Nestihla ťa na nič pripraviť. Si ďalšia z vášho prekliateho rodu. Rodu stvoreného z krvi havrana za noci krvavého splnu."

Leah zízala na tú ženu a čoraz viac bledla v tvári. Otec jej tvrdil, že mama zomrela preto, lebo bola chorá. Nikdy nespomenul nič o tom, že by ju niekto zabil. Prenasledoval ten prízrak už aj jej mamu?

Veštica otvorila oči: „Prízrak, ktorý ju desí, je len maska. V tomto máš pravdu, Lucius. V skutočnosti ide o čosi omnoho horšie. Budeš si priať, aby si to nevedel. Budeš si priať, aby si ju nestretol. Istotne vieš, ktorý hriech sa považuje za najväčší hriech i v ríši démonov."

Vstala podišla k skrinke, ktorá stála osamotená v rohu. Otvorila presklené dvierka a potom z poličky zobrala dva malé sklenené poháre naplnené čírou tekutinou. Jeden z nich položila Leah do dlane. Nervózne zovrela sklo v prstoch, aby sa nerozbilo. Ruky mala spotené a ľadové, v krku jej vyschlo.

„Dones mi oko tvojho predka, Leah. Tvojho skutočného predka. Oko bytosti, ktorou to všetko začalo. A ja ti vrátim to tvoje. Oko za oko."

Žena si položila druhý pohár s tekutinou na stôl a potom odhrnula výstrih na svojich šatách. Leah si všimla, že pod výstrihom šiat sa ukrývalo jedno očko, ktoré ju sledovalo a chvelo sa. Veštica strčila zahnutý necht dnu a ono vyskočilo von. Hodila ho do pohára a potom ho zazátkovala.

Leah očakávala, že jej bude zle, keď uvidí vylúpnuté oko plávajúce v pohári, no keď jej ho veštica podala, nedokázala z neho odtrhnúť zrak a predsa jej neprišlo odporné, či nechutné.

Očko v pohári sa krútilo, nespúšťalo z nej svoju zreničku a Leah spoznala zelenú dúhovku. Malo rovnakú farbu ako jej oči. Oko jej vlastnej matky.

Svet sa s ňou zakrútil. Pomaličky ustúpila, až kým nevrazila chrbtom do steny. Keby tam nebola, asi by sa znova zosypala na kolená. Zovrela pohár v ruke a potom si ho spolu s tým prázdnym začala pchať do tašky, ktorá jej visela krížom cez plece.

Lucius si vzdychol. „To sú všetko len hádanky," dohadoval sa s vešticou, hoci obchod bol už dávno skončený. „O havranovi sme vedeli. Ukázal mi ho aj grimoár."

„Tss," prevrátila tá žena očami. Našťastie iba svojimi dvoma. „A preto si prišiel za mnou? Tvoj grimoár už dávno nie je taká silná zbraň, ako kedysi, zlatko. Všetci vieme, čo robí Nathaniel. Na neho je pritenký i tvoj grimoár. A to ho chcel tak veľmi získať."

Lucius otvoril ústa, že jej niečo odsekne, ale ona ho prerušila.

„Démon, ktorého hľadáš berie na seba podobu havrana, keď ho prvýkrát povoláš. Nie je ich zase až tak veľa. Navyše, už storočia sa skrýva na Zemi. Nájdeš ho ľahko. Si predsa skúsený lovec. No vedz, že nie si jediný, kto po ňom ide. Rovnako tak i po tomto dievčati."

Obaja čakali, či ešte prehovorí, no vedma usúdila, že za jedno oko im toho povedala dosť. Vytiahla z krabičky ďalšiu cigaretu a odohnala ich rukou.

„Mali by sme ísť," povedal Lucius.

Bolo vidno, že je nahnevaný. Schmatol Leah za plecia a pomohol jej vyjsť von. Ak cítil, že sa chveje, nepovedal jej nič. Ani on nemal rád pohľad na tú šialenú ženskú bažiacu po očiach.

„Lucius, zlatko, ostaň ešte tu."

Počula, ako vzdychol a v duchu mu zaželala veľa šťastia. Nechala ho v tej otrasnej zadymenej miestnosti a potom vyšla von. Studený ľadový vzduch na jej ubolenú hlavu a prázdnu očnú jamku pôsobil ako balzam. Zhlboka dýchala, aby mohla zo seba dostať ten odporný smrad z vonných tyčiniek.

Mala nutkanie vytiahnuť oko z tašky a pozrieť sa naň, bála sa však toho, ako by asi vyzerala, keby ju videl nejaký cudzí človek zízať na ľudské oko v pohári.

Lucius sa zjavil o pár minút neskôr. Pomohol jej nastúpiť do auta a potom za ňou zabuchol dvere. Sadol si na svoje miesto, ale motor nenaštartoval. Zjavne aj on potreboval spracovať návštevu s vešticou. Leah vyzerala, ako by mala každú chvíľu omdlieť.

„Si v pohode?" opýtal sa.

„Hej," odpovedala mu, hoci o tom pochyboval. „Len... bola taká nechutná, až cítim kyselinu zo žalúdka v ústach."

Lucius stiahol na aute okienko, aby sa dnu dostal studený vzduch. Zdalo sa, že to pomohlo. Leah sa chvíľku pozerala von oknom a potom sa k nemu otočila.

„Čo je zač?" spýtala sa ho.

„Kedysi bola človekom, no netuším, čo je z nej teraz."

„Ako mohla tak ľahko zistiť, kým som?" opýtala sa. „Nevedel si to ani ty. Ani tá tvoja čarovná fretko-kniha."

„Jedno z jej očí ťa muselo poznať. Zbiera ich. Kombinuje ich vedomosti a potom ich vymieňa."

„V tom prípade to bolo asi toto," povedala Leah smutne.

Vytiahla z tašky sklenený pohár a ukázala mu ho.

„Poznáš oko v ňom?" spýtal sa vážne.

„Je mojej mamy."