Dcéra noci

Kapitola 22

„Si v pohode?" opýtal sa jej niekto.

Strhla sa a zazrela jedno z dievčat z ich triedy. Počas dvoch rokov sa s ňou takmer vôbec nezhovárala, no bola to predsedkyňa triedy. Zrejme aj pri takých študentoch, akým bola ona, cítila záchvev povinnosti postarať sa o poriadok.

„Nemala by si ísť za školskou sestrou, aby ti pozrela hlavu, alebo ťa poslala k lekárovi?"

Leah na ňu zízala. Nečakala, že by sa jej niekto z triedy zastal po tom, čo rozbila všetky tie okná. Väčšina z triedy bola na ňu naštvaná a ohovárala ju. Takáto reakcia ju zaskočila a ona nevedela, čo nato odpovedať.

„Asi by som mala," vysúkala zo seba.

Vzala si svoju tašku s vecami a vytackala sa z triedy. Hlava ju stále bolela a bola si istá, že tam bude mať poriadnu hrču. No prešla si po boľavom mieste prstami a na pokožke neuvidela žiadnu krv. Mala šťastie, že z tohto incidentu vyviazla tak ľahko.

Vzdychla si a zamierila do školskej ošetrovne. Niektoré školy, ako napríklad tá ich, mali doktorku a sestričku, ktoré ošetrovali drobné zranenia. Hoci Leah by omnoho radšej pristala skôr na domácu rehabilitáciu.

Dúfala, že si ju tam nechajú, ale že to nebude vážne natoľko, aby musela ísť do nemocnice na pozorovanie. Bolesť pomaly odznievala a predpokladala, že v tomto tempe to bude pokračovať. Do poobedia musí byť fit, pretože ak sa neobjaví na tom cintoríne, Jacobov osud bude neistý.

Leah podišla bližšie a uvidela zdravotnú sestru sedieť na stoličke. Doktorka bola momentálne pri jednej z postelí, ktoré boli zatiahnuté bielou plachtou, aby mal študent ležiaci na lôžku dostatok súkromia.

„Ako ti pomôžem?" opýtala sa jej zdravotná sestra.

„Hojdala som sa na stoličke a spadla som. Udrela som si hlavu," povedala Leah.

„Silno?"

„Neviem. Bolelo to dosť, ale už to pomaly odznieva."

„Mala by si tu chvíľku ostať. Ak by ti náhodou prišlo zle, zavolali by sme sanitku, aby ťa odviezla do nemocnice. Ako sa cítiš? Nekrúti sa ti hlava?"

Leah opäť zavrtela hlavou.

„Dobre. Máme ešte voľných pár postelí, tak si na moment ľahni na túto vedľa a polež si. Ak sa budeš cítiť v poriadku, môžeš sa vrátiť naspäť na vyučovanie."

Leah prikývla. Nebolo jej nejako do reči. Sadla si na posteľ a skopla zo svojich nôh prezuvky. Potom si pomaly ľahla na posteľ a sestrička za ňou zatiahla záves. Leah zízala na bezchybne prázdny biely strop nad hlavou a premýšľala nad Jacobom.

Bude tam musieť ísť. Konečne sa postaviť Maine a vysvetliť jej, že urobila chybu. Všetko spackala a neexistuje spôsob, ako také veci odčiniť. Pochopila, že nech by urobila čokoľvek, nič by to nevrátilo späť. Možno to nebolo o tom, urobiť niečo, čím by napravila svoje chyby. Možno to bolo o tom, žiť v hriechu celý život.

Biely záves sa na chvíľku odtiahol a v medzere sa zjavila doktorkina tvár.

„Máš so sebou svoj preukaz?" spýtala sa.

Leah prikývla a potom sa naklonila na posteli, aby siahla do tašky hodenej na zemi pod ňou. Vytiahla zo svojej peňaženky študentský preukaz a podala jej ho. Doktorka si zaznačila do počítača jej údaje a potom jej kartičku vrátila.

„Keby si čokoľvek potrebovala, budeme tu," usmiala sa na ňu.

Záves znova zatiahli a Leah vydýchla. Možno by sem mala chodiť častejšie. Prísni vyučujúci kritizovali túto časť školského zariadenia. Mnohé stredné školy takéto vymoženosti vôbec nemali a učitelia tvrdili, že niektorí žiaci iba predstierajú svoje nevoľnosti, aby sa mohli uliať z vyučovania bez toho, aby mali problémy.