Dcéra noci

Kapitola 17

Romaine zmizla.

Sviečky horiace navôkol naraz všetky zhasli a okno sa s hlasným rachotom samé zabuchlo. Leah prudko dýchala a sledovala, ako postupne z vnútrajška kruhu zmizlo úplne všetko, čo tam bolo, či už to boli kresby, či predmety.

Pretrela si oči a mala čo robiť, aby sa dokázala postaviť na nohy. Kolená mala ako z vaty a celá sa chvela. Pokašľala to. Privolala prízrak. To bolo akoby mu poslala vstupenku priamo do svojej izby. Teraz bolo už iba otázkou času, kedy sa zjaví a skoncuje s ňou nadobro.

Bude musieť ísť za Luciusom. Čím skôr, tým lepšie. Ak sa však chcela držať svojho plánu, musí ostať doma až kým sa nevráti z práce jej otec. Potom mu povie, že ju učiteľka poslala domov, pretože jej bolo zle.

Hodila sa na posteľ a snažila sa upokojiť. Nešlo to. Triasla sa, v ústach mala sucho. Bolela ju hlava, cítila sa, akoby ju niekto strčil pod vodu. Pritvorila oči. Len na chvíľku, aby uľavila migréne, ktorá prichádzala. Išlo to však úplne ľahko, seansa ju vyčerpala a ona prepadla do hlbín bezsenného spánku.

Prebudila sa až na cvaknutie zámky na dverách. Do rukáva utrela svoje spotené čelo a potom sa vytiahla z postele. Bolo jej teplo a cítila sa, ako keby mala každú chvíľu ochorieť. Pozrela sa na hodinky stojace na poličke a zistila, že spala niekoľko hodín. Známe štrnganie kľúčov na háčiku a buchot topánok v chodbe ju ubezpečil o tom, že jej otec sa už vrátil domov z práce.

Zviazala si vlasy do gumičky a vyšla z izby, aby sa s ním mohla stretnúť v kuchyni.

„Ahoj," povedala.

Nervózne zastala pri vstupe do chodby, nevediac, čo očakávať. S otcom to niekedy bolo ako lotéria. Nedalo sa predpokladať, či bude nahnevaný, alebo naopak pokojný, no vždy to bol presný opak toho, v čo dúfala.

„Volal mi jeden z tvojich učiteľov. Vraj ťa poslal domov, pretože ti bolo dnes zle? Prečo si mi to nepovedala už ráno?"

„A veril by si mi?" spýtala sa.

Zmĺkol.

„Asi som si potrebovala kúsok pospať," povedala len. „Ale už som v pohode a dnes by som potrebovala ešte odísť."

„A kam?"

„Idem si odpísať zadania a poznámky," odpovedala a prešla ku drezu, na ktorom postávali jablká a banány, príprava na otcove zajtrajšie raňajky, alebo dokonca večeru. Vzala si po jednom z nich a posadila sa na stoličku. „Aby nemali príležitosť znova ma nechať po škole."

Chvíľku sa na ňu pozeral a zvažoval, či hovorí pravdu. Potom ale uznal, že si to zrejme nevymýšľa a prešiel do obývačky. Kým jedla ovocie, sadol si do obývačky a sledoval nejaký vedomostný kvíz v telke. Leah predpokladala, že ich rozhovor je nateraz skončený. Pred odchodom si teda povedala, že má ešte čas na horúcu sprchu a potom sa vykradne z domu.

Vošla do vane a zatiahla za sebou záves. Pustila na seba horúcu vodu a zatvorila oči.

Prečo bolo všetko také komplikované?

Pretože svet nebol len čierny a biely. Naučiť sa to mala už dávno. Veď len Simone bola toho žiarivým príkladom. Najlepšia kamarátka, ktorá sa Leah vždy zastala a ktorá sa premenila na zničujúcu búrku v momente, ako sa medzi ne niekto postavil.

A teraz bola mŕtva.

Zo štvorice priateľov ostali len dvaja. Ona a Jacob. No hoci sa s ním nedávno videla, nevedela, či je ešte stále nažive. Jediná istota, ktorú mala, bola iba jedna rezná rana na predlaktí. Ak by prízrak dostal i jeho, nakreslil by jej na koži i druhú čiarku.