Pole Position | Charles Leclerc ✔️

17.

Charles
Sedel som v úzadí a sledoval naše rodiny ako sa bavia. Jediný, kto tu kazil náladu a atmosféru som bol ja, a to len preto, lebo mi chýbala Rei. Prudko som sa postavil, pohár so šampanským, z ktorého som si neodpil som položil vedľa seba na stôl a prešiel som do predsiene, kde som si obliekol bundu a obul topánky. Reine sa rodičom od rána neozvala čo u nej taktiež nie je zvykom.

„Kam ideš?" vyšla spoza rohu mama.

„Musím ísť za ňou maman, nemôžem tu sedieť a všetkých vás sledovať s tým, že niekde sedí sama a utápa sa vo svojich myšlienkach. Nemôžem ju nechať samú." videl som na tvári mamy malý úsmev a jej slabé prikývnutie.

„Chlapče, je u nás vo Francúzsku, nie je v Monaku. Si si istý, že chceš ísť teraz toľkú cestu autom?" spýtal sa ma ujo Gabriel a ja som prikývol.

„Na svojom Ferrari Pista som tam ako nič." chcel som odľahčiť situáciu.

„Charles!" zhíkla mama načo som sa zasmial.

„Neboj sa, pôjdem podľa predpisov a budem si dávať pozor. Ozvem sa hneď ako budem s ňou." objal som ju a vtisol som jej bozk do vlasov.

„Idem s tebou." ozval sa Rodrigo, no ja som len nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Potrebujem byť s ňou sám." pousmial som sa. „Ozvem sa hneď ako budem môcť." zamával som im. „A privediem ju tu." doširoka som sa usmial a bežal do svojho auta. Ešte som počul ako mama za mnou kričala aby som si dával pozor.

Cesta mi trvala cez tri hodiny ale za to vidieť Reine mi to stálo. Zaparkoval som pred ich domom predo mnou stálo auto Reine, čo znamenalo, že je tu. Vybehol som schodmi na ich terasu, klopal a zvonil ale nik mi neotváral. Zamračil som sa, zohol som sa ku kvetináču s vianočnou výzdobou z ktorého som vylovil náhradný kľúč. Odomkol som dvere, no aj tak sa ich nedalo otvoriť, pretože ich držala retiazka zvnútra.

„Reine! To som ja Charles!" zakričal som, no nik sa neozýval. Zamračil som sa, vytiahol som mobil, no bola nedostupná. Toto nie je Rei. Niečo sa stalo. Ešte, že som ich dom poznal naspamäť a vedel o tajnom alebo teda skrytom vchode cez garáž vzadu. Prešiel som cez dvor, vošiel do garáže, ktorá bola na moje šťastie odomknutá a odsunul regál so všetkým možných, za ktorým sa nachádzali staré drevené dvere, ktoré viedli do ich pivnice, z ktorej sa dalo prejsť na chodbu domu. Opatrne som ich otvoril a zavrel za sebou. Zasvietil som si mobilom a prešiel po tmavej pivnici ku schodom, kde ma čakali ďalšie dvere, ktoré som otvoril, no musel som si odsunúť komodu, ktorá mi zavadzala. Bože, načo to takto zakladajú? Načo im tie dvere vlastne sú.

„Do riti." zašomral som si, keď som zakopol a takmer zletel na zem. Vybehol som po schodoch hore rovno do jej izby, no ani tam nebola. S volaním jej mena som zbehol dolu, no jediné čo som po chvíli počul boli vzlyky v dolnej kúpeľni. Srdce mi praskalo pri počutí jej vzlykov. Pomaly som otvoril dvere, pohľadom prešiel celú kúpeľňu až kým som ju nezbadal sedieť na zemi s nohami pritiahnutými k hrudi. Objímala sa rukami a celá sa triasla. Niečo sa stalo. Niečo zlé.

„Rei." potichu som sa ozval, aby sa ma nezľakla no s ňou to ani nepohlo. Musela byť v tranze, vzlyky jej neutíchali. Prešiel som do kúpeľne, tesne pri nej som sa zastavil, čupol si a pomaly sa dotkol jej ramena. No skôr než som niečo stihol spraviť sa odo mňa bleskovo odtiahla a rukami sa akoby začala brániť čim mi uštedrila zopár rán ako som ju chcel chytiť.

„Nedotýkaj sa ma!" skričala, rýchlo sa postavila a prešla na druhú stranu kúpeľne. So strachom v očiach sa na mňa pozrela, no keď videla, že som to len ja tak sa jej oči upokojili a naplno sa rozplakala. So slzami v očiach som na ňu hľadel neschopný slova čo sa práve stalo, no keď začala padať k zemi hneď som ju chytil.