Pole Position | Charles Leclerc ✔️

49.

Oslava bežala v plnom prúde. Neustále som dostávala gratulácie a darčeky.

„Agueda!" zvolal ocko a ja som sa za ním otočila. So širokým úsmevom na mňa hľadel a moje oči sa zaplnili očami, keď som vedľa neho videla stáť starú mamu. Dlho u nás nebola, vždy vravela, že je to pre ňu moc ďaleko a na moje 26. narodeniny prišla. Rozbehla som sa za ňou a silno som ju objala.

„Opatrne maličká, aby si ma nezlomila." zasmiala sa a pohladila ma po chrbte. „Ukáž mi ho." odtiahla sa odomňa a ja som na ňu nechápavo hľadela. „No predsa ten prsteň, viem, že si mu povedala áno." pritiahla si ruku k jej tvári a spokojne sa usmiala. Prekvapene som na ňu hľadela a čakal na vysvetlenie, pretože ja som jej nič nepovedala.

„Ako o tom vieš?" spýtala som sa jej načo sa zasmiala.

„No predsa od Charlesa. On nie že pýtal o tvoju ruku tvojich rodičov ale ešte dokonca aj mňa!" nadšene zvolala a ja som sa naňho pozrela. „Je to tak slušne vychovaný chlapec a áno je to ten pravý." pohladila ma po líci a ja som sa usmiala so slzami v očiach. Všetci ma chcú vždy iba rozplakať. Pocítila som ruku na mojom páse, s úsmevom som sa pozrela na Charlesa, ktorý mi vtisol bozk na líce. Bola som šťastná, okolo mňa boli ľudia na ktorých mi záležalo a ktorí mali radi mňa. Moja rodina, Charles a jeho rodina, Pierre s Kikou a Elyna. To bola moja rodina.

„Charles! Poď s nami hrať futbal!" Skákali okolo neho Mathéo a Dorothee. Nevinne som sa naňho usmiala a neochotne som ho pustila. Ro už čakal na trávniku opodiaľ s loptou v ruke. Chvíľu som ich sledovala a povedzme si narovinu, Charlesovi ide takmer všetko ale futbal to naozaj nie je. Odpila som si z pohára a s úsmevom som ich sledovala. Raz bude určite tým najlepším otcom. Vyzerá to tak, že sa mu s Dorothee podarilo vyhrať, ta šťastne podskočila a hodila sa Charlesovi do náručia. On sa s ňou zatočil vo vzduchu a záhradou sa ozýval jej smiech.

„S Charlesom sme vyhrali!" Pribehla ku mne, načiahla sa po svoj džús a pohľadom vyhľadala Charlesa, ktorý si to mieril ku nám.

„Videla som." Uhladila som jej strapaté vlasy, začala sa mi štverať na kolená a ja som si povzdychla. „Zlatko, nie si už veľká na to, aby si mi sedela na kolenách?" Spýtala som sa jej no ona ma úplne odignorovala. Načiahla sa po tanieri s koláčmi a jeden si zobrala. „Dorothee..." Šťuchla som do nej načo sa na mňa pozrela. Neochotne zo mňa zliezla a sadla si na stoličku vedľa mňa. To už bol pri nás Charles, ktorý sa zastavil pri mne. Sklonil sa a vtisol mi bozk na líce. Usmiala som sa nad týmto gestom a zdvihla som k nemu tvar.

„Už teraz viem, že keď budeme mať dcéru, tak bude presne ako Dorothee. Lebo Dorothee je celá ty, keď si bola mala." Doširoka sa usmial a ja som naňho chvíľu hľadela. Čo sa to s ním deje v poslednej dobe? Nikdy takéto veci nespomínal, preboha dúfam, že mi týtmo nechce naznačiť, že už chce deti. „Pane bože neboj sa." krátko sa zasmial a čupol si predomňa. „Nechcel som ťa vystrašiť. Nechcem deti už teraz, ešte máme na to chvíľu čas." rozkošne sa usmial a mne padol obrovský kameň zo srdca.

„Prepáč, ja len...zaskočilo ma to." pokúsila som sa o úsmev. „Ale áno, ani ja nechcem deti ešte teraz. Možno tak dva tri roky?" pozrela som sa naňho a o prikývol.

„Kto vie? Možno už budem konečne svetovým šampiónom a budem sa môcť venovať svojej rodine naplno." chytil ma za ruky. Ja som sa nahla k nemu a pobozkala som ho na pery.

„Necháme to plynúť a uvidíme, čo nám život prinesie." šepla som a on prikývol.

***

„Charles..." zachichotala som sa a snažila som sa ho od seba odstrčiť. Potichu som vzdychla, keď sa jeho pery obtreli o môj krk a ja som zavrela oči. „Charles, dnes nie...Veď je nás plný dom. Všetci budú všetko počuť." konečne sa odomňa odtiahol a pozrel sa mi do očí.