Pole Position | Charles Leclerc ✔️

19.

Časť som sa rozhodla venovať dvom ľuďom danulik11 a DiDudova

Danuške pretože, ma každý štvrtok a každú nedeľu ráno otravuje kedy bude nová časť a bez nej by bol život nudný 😊❤️.
A Di preto, lebo oddane komentuje všetky moje časti za čo som jej veľmi vďačná ❤️.

***

„Ideš si so mnou zabehať?" Vtrhol mi do izby Charles a mňa od ľaku trhlo.

„Neučili ťa klopať?" Zavrela som skicár a venovala mu svoju pozornosť.

„Odkedy si my dvaja klopeme?" Nechápavo sa na mňa pozrel a ja som len mávla rukou.

„Nie je zima na behanie?" Len mykol plecom a ja som si povzdychla. „Počkaj ma dole, za chvíľku som tam." Postavila som sa z postele a prešla ku skrini, kde som si vybrala oblečenie na beh a prezliekla sa. Zbehla som po schodoch dolu a pri dverách som sa obula.

„Niekam ideš?" Vykukla na mňa mama z kuchyne načo som prikývla.

„Idem s Charlesom behať."

„Ten chlapec ťa stratí." Odvetila vážne a ja som sa na ňu pozrela že či to mysli vážne. Trhalo jej kútikom pier a ja som neveriacky krútila hlavou.

„Ďakujem mami." Ironicky som odvetila a následne sa zasmiala.

„Dávajte si pozor!" Zakričala Charlesova mama načo som jej odkričala že samozrejme budeme. Vyšla som von a tam ma čakal Charles, ktorý niečo ťukal do mobilu.

„Vopred ťa upozorňujem, že nebehávam tak často ako ty." Veľavravne som sa naňho pozrela .

„To zvládneš, keď tak zastavíme." Pousmial sa načo som prikývla. S Charlesom sme si dali rýchlu rozcvičku a následne začali náš beh. Hneď od začiatku bolo cítiť, že Charles beháva kým ja som už fučala po pár metroch Charles vyzeral akoby bol na prechádzke. Asi po 20 minútach som myslela, že so seba vypľujem dušu.

„Charles." Zadychčane som vyslovila a oprela sa o najbližší strom. Dlaňami som sa zaprela o kolená a snažila sa pochytiť dych. Beh nie je práve môj najlepší kamoš, ale sem tam ho aj tak pokúšam.

„Si v pohode?" Vrátil sa ku mne a zastavil sa predo mnou.

„Nevládzem." Pobavene som odvetila stále opretá o kolena. Keď sa mi pomaly dych dával do normálu som sa zdvihla a ocitla som sa tvárou v tvár Charlesovi, ktorý sa rukou opieral o strom a sledoval ma. Hrudníky sa nám rýchlo dvíhali a klesali od zrýchleného dychu a z úst nám vychádzali biele obláčiky vzduchu. Jeho líca a nos boli červené od studeného vetra. Pohľad som zdvihla k jeho očiam a začala som sa v nich strácať. Ranné slnečné lúče mu zosvetlovali jeho pravú farbu očí. Namiesto zeleno-modrých ich mal takmer čisto modré. Jeho pohľad skĺzol k mojim perá, jemne pootvoril pery a vrátil pohľad k mojim očiam. Reine no tak preber sa!

„Mala by som sa vrátiť." Odvetila som a tým som ho prebrala z tranzu. Naozaj ma práve Charles chcel pobozkať? Doteraz sa o to nikdy nepokúšal, prečo to robí práve teraz?
Charles sa odo mňa odtiahol a Odkašľal si.

„Pôjdem s tebou, nenechám ťa ísť samu."

„Charlie, nie som malá. Kľudne si dobehaj, ja to zvládnem." Pousmiala som sa.

„Ak sa..."

„Nič sa nestane a ani sa nestratím, neboj sa už toľko." Zasmiala som sa a vydala sa cestou naspäť. Potrebovala som od neho odísť čo najskôr a minimálne sa zavrieť vo svojej izbe na chate.