Pole Position | Charles Leclerc ✔️

38.

„Charlie určite nejdem s tebou behať v túto nekresťanskú hodinu a v tom nechutnom teple." Zamumlala som do vankúša, keď som zistila, že je niečo pred siedmou. „Lepí sa na mňa to pyžamo už teraz a to nič nerobím." Prevalila som sa na bok a pozrela sa na Charlesa, ktorý stál pri posteli s rukami založenými na bokoch oblečený v športovom.

„Práve preto idem behať tak skoro." Sklonil sa ku mne a zaprel sa rukami o posteľ. „Keby si mala na sebe toho menej nič sa na teba nelepí." Lyšiacky sa usmial a ja som zavrtela hlavou. Chcel ma pobozkať, ale rýchlo som otočila hlavu a jeho pery skončili na mojom líci. Chytil ma za bradu a otočil si ma k sebe.
„Bez bozku neodídem. Povedal som ti predsa, že mi je jedno, že máš neumyté zuby baby." Pritisol pery na tie moje a dal mi dlhý bozk.

„Kedy sa vrátiš?" Spýtala som sa ho, keď sa odomňa odtiahol.

„Ak sa nevrátim do hodiny, tak som sa stratil." Pobavene odvetil, zamával mi a vyšiel von. S povzdychom som si ľahla naspäť do perín pričom mi z tváre nemizol úsmev.

***

„Musím ti niečo povedať zlatko." Podala mi pohár s čerstvou citrónovou vodou a sadla si vedľa mňa.

„Čo sa deje?" Ustarostene som sa na ňu pozrela. Zložila si okuliare a povzdychla si. Položila som pohár na stôl pred nami a chytila som ju za ruku.

„Rozhodla som sa, že svoj butik ponechám tebe. Spolu s dielňou aj predajňou." Usmiala sa a ja som prekvapene na ňu hľadela neschopná slova. „Si jediná v rodine, ktorá zdedila moju vášeň v módu.." pohladila ma po líci.

„Stará mama, ale ja...j-ja." Zakoktala som sa.

„Nemusíš mi teraz povedať nič. Bude ti patriť hneď ako sa poberieme na druhý svet. Čo s ním urobíš bude už tvoja vec."

„Nikam nepôjdeš. Budeš ešte dlho žiť."

„Zlatíčko mám už 80. Ale tým sa teraz nezaoberaj." Usmiala sa. Zdediť jej butik, ktorý ona zdedila po svojej mame bolo pre mňa niečím neuveriteľným. Pamätám si ako ma tam brávali, keď som bola malá. Vždy som sa motala okolo látok a robila zle. Z nášho rozhovoru nás vyrušil Charles, ktorý vošiel do domu celý prepotený a zadýchaný. Zobul si topánky a oprel sa o stenu.

„Och chlapče, teraz ti nepomôže nič iné ako studena sprcha a moja zaručená limonáda." Pomaly sa postavila a prešla do kuchyne. Všimla som si, že stará mama už nie je čiperná ako bývala. Mala som tu chodiť častejšie. Postavila som sa a prešla som k Charlesovi.

„Niečo sa stalo? Vyzeráš smutne." Zastrčil mi prameň vlasov za ucho. Len som zavrtela nesúhlasné hlavou a pokúsila som sa o úsmev.
„Dobre, povieš mi to, keď to tak budeš cítiť." Usmial sa a krátko ma pobozkal. Zobral sa do izby a po chvíli bolo počuť vodu.

***

Kráčali sme horúcimi uličkami Ferraguda. Charles si so mnou preplietol prsty a jemne mi stlačil ruku. Pousmiala som sa nad jeho gestom a vydala sa mne známym smerom. Zastavila som sa pred veľkým butikom s názvom Casa da Anabela.

„Chceš ísť nakupovať?" Nechápavo sa ma spýtal Charles a ja som zavrtela hlavou.

„Nie..." vydýchla som a na perách sa mi formoval úsmev. „Toto je obchod starej mamy, ktorý zdedila po svojej mame." Zatiahla som tým smerom. Ulica už bola rušnejšia ale nikto si nás nevšímal, našťastie.

„Ach takže odtiaľto pochádza tvoja vášeň pre módu. Čudoval som sa, keďže u vás doma nikto nepracuje tým smerom." Mrmľal si zatiaľ čo ja som ho ťahala dovnútra. S úsmevom som očami prešla celý obchod. Vôbec sa to tu nezmenilo. Stále to tu vyzeralo nádherne ako keď som bola malá. V predajni bolo príjemne chladno, krajčírky práve upravovali nové návrhy na manekýnach a za pokladňou nestal nik iný než pán Felipe.