Pole Position | Charles Leclerc ✔️

12.

Ráno som sa zobudila ešte pre budíkom, tak som ho rovno vypla. Bolo síce len šesť hodín ráno, ale vedela som, že už aj tak nezaspím. Pomaly som sa otočila a pohľad sa mi naskytol na spiaceho Charlesa. Bol doslova celý dokrutený na tej posteli a ešte v rifliach. Bože, prisaham, že ten chlapec dokáže zaspať v rôznej polohe a dokonca aj na zemi garážiach Ferrari.
Po chvíli som sa pozbierala z postele a s čistými vecami som prešla rovno do kúpeľne, kde som si dala rýchlu sprchu. Keď som sa vrátila do izby, Charles ešte spokojne spal, už teraz viem, že bude problém ho zobudiť. Je strašný spachtoš. Kým som ho však zobudila som sa ešte dobalila. Nachystala som si tašku s kabelkou na jedno miesto a prešla k posteli, kde som jemne zatriasla Charlesom.

„Charlie, vstávaj." Ani to s ním nepohlo, tak som to skúsila znova no vtedy len zamrnčal a spal ďalej. „Kriste pane Leclerc ak nezdvihneš svoju monackú riť teraz, tak zmeškám vlak do Milána. Neštvi ma a prebuď sa!" Strhla som z neho paplon načo konečne rozlepil oči a rozospato sa na mňa pozeral.

„Zaveziem ťa." Zamumlal do vankúša, ruky som si dala vbok a sledovala ho. „Nepôjdeš hladná a zaveziem ťa, len mi daj chvíľu kým sa preberiem." Jeho hlas bol po zobudení o niekoľko tónov nižší ako zvyčajne.

„Nepôjdeš kvôli mne do Milána Charles."

„Pôjdem a ticho." Posadil sa a pretrel si oči, bez slova prešiel do kúpeľne odkiaľ aj po chvíli vyššiel už prebudený. „Môžeme ísť." Zobral si mobil a zastavil sa pri mne. Nedalo mi to, zdvihla som ruku a upravila mu jeho neposlušné vlasy.

„Teraz môžeme ísť." Usmiala som sa načo Charles prikývol a zobral mi cestovnú tašku. „Charlie, naozaj nemusíš kvôli mne ísť do Milána."

„Nediskutujem o tom s tebou Re."

„Fajn, už som ticho." zamumlala som a nasledovala ho. Na recepcii som vrátila kľúče a keby ste videli tie pohľady, že so mnou odchádzal Charles. „Myslím, že zajtra budú celkom pekné fámy na internete Charles." s povzdychom som si sadla na miesto spolujazdca.

„Je mi to jedno Re."

„Ale mne to nie je jedno." pozrela som sa naňho a on si povzdychol.

„Ja viem, prepáč. Ale budú to riešiť tak dva dni a potom si na teba znova nespomenú kým sa so mnou niekde neukážeš." naštartoval a vyšiel na cestu. „Najeme sa niekde v Miláne."

„Ako môžeš byť tak pokojný? Máš Charlotte. Čo ti na to povie ona."

„Pretože pozná ako to chodí a sme k sebe úprimní." krátko sa na mňa pozrel. Sme k sebe úprimní. Nie ste Charles, nie ste k sebe úprimní. Len som si povzdychla a ďalej s ním o tom nediskutovala.

***

„Ideš naspäť do Monaka?" spýtala som sa Charles pri neskorých raňajkách a skorom obede? Môžeme to tak nazvať, lebo síce Miláno sa nachádza iba pár kilometrov od Monzy, premávka bola otrasná a trvalo to dlhšie ako zvyčajne.

„Rozmýšľal som, že ostanem chvíľu tu. Nasačkujem sa k Pierrovi ako to on má zvykom robiť, keď je v Monaku." schuti som sa zasmiala lebo títo dvaja mi občas pripomínajú dve malé deti, ktoré sú od seba nerozlučiteľné ale zároveň si lezú dobe na nervy.

„Čo ti je smiešne?" pozrel sa na mňa vážne ale videla som, že mu trhalo kútikmi pier.

„Pretože ste obaja ako deti." zavrtela som hlavou.

„Poďme spolu k Pierrovi, bude sranda." naklonil hlavu na pravý bok.

„Zajtra musím ísť do práce Charles. Dosť som ich uprosila, aby som dnes mala voľno. Ver mi nebolo to jednoduché ale pre teba som si to vybavila." ukázala som naňho vidličkou.

„Och to mi je pocta. Ale no ták, iba nachvíľu. Potom môžeš ísť k sebe." mykol ramenami a odpil si zo svojho pohára čistej vody.

„Charles, poznám to vaše iba nachvíľu." nadvihla som jedno obočie, zložila som príbor na tanieri a oprela sa o stoličku. Milujem Taliansko, milujem ich život a milujem ich jedlo. Keby Monako nebolo mojím druhým domovom, je to Taliansko. Kdekoľvek ale Taliansko.

„Tak faajn, ale nevieš o čo prichádzaš. Idem to zaplatiť." ani som nestihla namietať a Charles si to už mieril k pultu, kde to zaplatil. Samozrejme po ceste sa odfotil so svojimi fanúšikmi. Toto na ňom mám strašne rada. Nikdy nepovie svojim fanúšikom nie. Teda pokiaľ to neprekračuje určité hranice súkromia. Zobrala som si kabelku a vyšla vonku, kde som čakal na Charlesa.

„Nikdy im nepovieš nie." založila som si slnečné okuliare. Na to, že je september, je tu stále teplo.

„Sú to moji fanúšici, podporujú ma celý rok. Ja som rád, keď ma zastavia a popýtajú o fotku alebo podpis." hrdo sa usmial.

„Ja viem Charlie. Môžeme?" len prikývol a kráčal po mojom boku.

„Páči sa ti ti v Miláne?" Krátko sa na mňa pozrel.

„Poviem to takto, keby Monako nie je mojim druhým domov, tak je to určite Taliansko. Kdekoľvek v Taliansku, ten život je tu taký iný a ich jedlo. Bože!" Zasmiala som sa.

„Úplne ťa chápem." Usmial sa a na líci mu vybehli jeho povestné jamky. Usmiala som sa nad tým, vždy sa mi to na ňom páčilo. Robilo to z neho takého chlapčeka.

„Tak tu bývam." Zastavila som pred budovou, kde dočasne bývam. „Chceš ísť hore? Nemám ti síce moc čo ponúknuť lebo tam chodím v podstate iba prespať a umyť sa." So smiechom som skonštatovala.

„Nie, mala by si si oddýchnuť a nechcem ťa už vyrušovať. Zbehnem k Pierrovi."

„Ak by si tu ostal dlhšie, tak mi daj vedieť. Cez víkend môžeme niekam zájsť aj s Pierrom a tak." Pousmiala som načo Charles prikývol. Natiahol sa ku mne a uväznil ma vo svojom objatí.

„Ďakujem, že si prišla."

„To je samozrejmosť Charlie." Odtiahla som sa od neho. S Charlesom som sa rozlúčila a odišla do svojej izby, kde som sa zvalila na posteľ. Mal pravdu, potrebujem si oddýchnuť.

Ahojte 😊

Prajem krásne ránko 😁 Dnes je taká pohodová časť, no v ďalšej nás čaká Charlesov pohľad 🫣. A potom, no potom sa začnú diať veci dievčatá 😅.
No nejdem vám zatiaľ prezrádzať čo 🤭.

Každopádne, dúfam, že sa vám časť páčila a budem rada za každý koment a ⭐️.