Pole Position | Charles Leclerc ✔️

47.

„Načo si prišiel Charles?" šeptom som sa ho spýtala. Do očí sa mi tisli slzy, pretože som vedela, že ho aj napriek tomu všetkému milujem a som mu schopná všetko odpustiť lebo som hlupaňa.

„Carlos ťa videl odchádzať s plačom. Čo sa stalo?" už stál oproti mne a ustráchane na mňa hľadel. Naozaj sa ma spýtal tak sprostú otázku?

„Všetko sa stalo!" plačlivým hlasom som zvolala. Prešla som k posteli kde som si sadla, lakte som si oprela o kolená a tvár som si vložila do dlaní. „Najprv ma sem dovlieknu tí dvaja z Monaka, akoby boli dohadzovači. Všetci mi tu tlačia do hlavy ako sa trápiš. Ako sa obaja trápime. Pritom ty si ma stihol veľmi rýchlo vymeniť a posunúť sa ďalej." smrkla som a pozrela som sa naňho. V očiach sa mu leskli slzy. Pomaly sa posadil vedľa mňa a mňa ovanule jeho vôňa. Privrela som viečka k sebe.

„Och chérie, nikdy by som ťa predsa nevymenil. Si to najlepšie čo v živote mám." povzdychol si. Podával mi jednu obálku a ja som sa naňho nechápavo pozrela. „Otvor to." pokynul mi a podal mi ju. Zobrala som si ju do rúk a otvorila som ju. Bola to pozvánka na svadbu nejakej Giuile a Alessie. „Giuliu poznám vďaka Andreovi, ale výdame sa veľmi málo. Keď som prišiel do Ferrari, bola zamestnankyňou ale veľmi rýchlo odišla. Beriem ju ako sestru."

„Ale, videla som ťa..." pozrela som sa naňho a on sa krátko usmial.

„S Giuliou." dokončil za mňa. „Popravde sa nemáš čoho báť, vôbec nie som jej typ. Skôr by som povedal, že jej typom si ty." odvetil a keď mi to došlo tak mi padol obrovský kameň zo srdca.

„Takže, všetko som si to len zle vysvetlila?" pozrela som sa naňho načo prikývol. Bože som tak hlúpa. Vyzerám ako obyčajná žiarlivka. Zotrela som si slzy a nahlas som si povzdychla. Odložila som obálku na nočný stolík a otočila som sa naňho. Priložil si dlaň na moje líce a ja som sklonila hlavu. Tak moc mi chýbal. „Musíme sa porozprávať Charles." nakoniec som šepla. Zdvihla som k nemu pohľad a on prikývol.

„Rozprávala som sa s Elynou ale aj s mamou. Zrejme som bola zaslepená láskou alebo ja neviem, ale mal si pravdu. Mohli by sme sa milovať najviac akoby sme vedeli, tá diaľka by nás zničila." začala som, Charles ma hneď chytil za ruky. Tak moc mi chýbal on a jeho dotyky. Jeho láska a proste on.

„Rei..." začal no ja som zavrtela hlavou.

„Ty by si bol v Monaku a ja v Portugalsku. Je to od seba príliš ďaleko, aby som každý víkend cestovala tu domov."

„Neostal by som v Monaku."

„To nemôžem od teba žiadať Charles, tvojím domovom je Monako." zavrtela som hlavou.

„Môj domov je tam, kde si ty Rei." stlačil mi ruky. Znova som pocítila v očiach slzy. Prečo to robí ešte ťažším ako to je? Nesúhlasne som zavrtela hlavou a spopod pier sa mi vydral tichý vzlyk.

„Prestaň Charles, prosím." plačlivo som povedala. „Potrebujem čas." vytrhla som si ruky z tých jeho a nervózne som sa ošila.

„Čas načo? Milujeme ťa Reine." zahľadel sa mi do očí. Boli plné smútku no zároveň aj lásky.

„Aj ja teba Charles ale pochop ma. Potrebujem si utriediť svoje myšlienky, v hlave mám chaos a pomaly už nemôžem ani spávať. Musím byť nejaký čas sama. Charles prosím." šepla som. Prisadol si ku mne ešte bližšie, chytil mi tvár do jeho dlaní a uprene sa mi zahľadel do očí.

„Milujem ťa Rei. Keď potrebuješ čas, ja ti ho dám len ma prosím od seba neodstrkuj." šepol a ja som prikývla. „Neplač už." pritiahol si ma do objatia a ja som sa pritisla na jeho hruď. Obmotala som okolo neho ruky, nadýchla sa jeho vône a pomaly sa ukľudňovala.

„Ďakujem." šepla som a odtiahla som sa od neho. „Viem, že to je aj pre teba ťažké ale sľubujem ti, že sa našej lásky nevzdávam len potrebujem čas."

„Ja viem chérie." pousmial sa a pohladil ma po líci. Sklonil sa ku mne a letmo ma pobozkal na pery. Sklonila som hlavu, trhane som sa nadýchla a zdvihla som pohľad naspäť k nemu. „Vezmem ťa domov, dobre?" šeptom sa ma spýtal a ja som prikývla. Postavil sa, vytiahol si mobil a niečo doňho ťukal, zrejme písal správu Pierrovi. Sedela som na posteli a nespúšťala som z neho oči.

„Ako si vlastne dopadol? Ako skončila veľká cena?" spýtala som sa po chvíli. Charles sa na mňa otočil s malým úsmevom na perách.

„Skončil som štvrtý ale užil som si to. Boli to preteky ako už dlho nie." naklonil hlavu a ja som sa pokúsila o úsmev. Bolo na ňom vidno, že je s výsledkom spokojný a mne je ľúto, že som veľkú cenu Monzy nevidela a nepodporovala som ho ako správna priateľka.

„Vyzeral si šťastne, keď som ťa videla." odvetila som načo mi Charles len prikývol.

„Je to Monza. Sú to domáce preteky." v tom sa dvere odomkli a dnu nakukla Pierrova hlava. Pretrela som si oči, z toľkého plakania ma boleli. Musela som vyzerať hrozne.

„Všetko v poriadku?" potichu sa spýtal a ja som sa naňho pozrela. Obaja s Charlesom sme boli chvíľu ticho a nakoniec Charles len prikývol. Zobral mi kufor a nastavil ku mne jeho ruku. Chvíľu som na ňu hľadela a nakoniec som ju prijala. Prebehla mnou vlna elektriny, jeho ruky sú vždy na dotyk tak jemné. Pomaly ma pohladil prstom po chrbte ruky a pozrel sa na mňa. Prikývla som, zobrala som si svoje ostatné veci a spolu sme vyšli von. Rozlúčili sme sa s Pierrom a Kikou a odišli sme z hotela. Charles hodil môj kufor do auta a ja som si medzitým sadla do jeho auta. Zapla som si pás a ťažko som si vydýchla. Dopadala na mňa všetka únava a oči som držala ledva otvorené.

„Spi. Zobudím ťa, keď budeme v Monaku." krátko sa na mňa pozrel Charles, keď si sadol za volant. Pipútal sa naštartoval auto.

„Charlie?" vyslovila som a on mi hneď venoval plnú pozornosť. Zložil ruky z volanta a ustráchane sa na mňa pozrel. „Ďakujem ti za všetko." oprela som si hlavu ale nespúšťala som z neho pohľad. Natiahol ku mne ruku, zastrčil mi prameň vlasov za ucho a pousmial sa. Pri dotyku jeho pokožky s tou mojou som si pokojne vydýchla a zavrela som oči. Chvíľu som ešte cítila jeho pohľad na mne, až sa nakoniec auto pohlo a ja ani neviem ako a zaspala som. Zobudila som sa až na jemný dotyk na mojom líci a volanie môjho mena. Zmätene som sa pozrela okolo seba, sedela som v Charlesovom aute a cítila som každú jednu kosť v mojom tele. Pretrela som si oči a pozrela som sa na Charlesa, ktorý na mňa hľadel ako na svätý obrázok.

„Nemohol som ťa zobudiť." pousmial sa a ja som si len povzdychla.

„Prepáč, ale toto bol môj jediný povedzme plnohodnotný spánok aj keď som spala veľmi krátko." odopla som si pás a chystala som sa vystúpiť. Zastavil ma však dotyk Charlesových prstov na zápästí, pozrela som sa naňho.

„Keby si niečo potrebovala, tak som tu pre teba." zmohla som sa len na slabé prikývnutie a pokúsila som sa o úsmev. „Vyložím ti kufor." odvetil. Pustil ma, vystúpil von a vyložil mi kufor. To som už stála rovno pred ním, pristúpila som k nemu bližšie a privinula som sa na jeho hruď. Charles si hneď ovinul ruky okolo môjho tela a ja som zavrela oči. Nadýchla som sa jeho vône a po chvíli som sa odtiahla. Postavila som sa na špičky a na ľavé líce som mu vtisla bozk. „Dávaj si pozor, dobre?" pohladil ma po líci.

„Aj ty si dávaj pozor. Ľúbim ťa Charlie." Šepla som načo sa on usmial. Jeho úsmev bol liekom pre moju dušu a srdce. No v tomto momente by som ich potrebovala milión, aby som sa vyliečila.

„Ja teba mon amour." Počkal kým som vošla dnu a až vtedy si nasadol do auta a odišiel. Moje srdce túži po Charlesovi, kričí, aby som šla za ním a zostala v jeho náruči. Zatiaľ čo rozum hovorí, že potrebujem byt chvíľu sama. Zajtra si budem musieť vybaviť terapiu lebo sa zbláznim.

Ahojte 😊

No čo hovoríte na rozhodnutie Rei. Myslíte, že urobila dobre, keď žiadala Charles o čas a priestor? Ako to medzi nimi nakoniec dopadne? Pomaly ale isto sa blížime ku koncu a dozvieme sa ako to medzi nimi nakoniec dopadlo. 

Dúfam, že sa vám časť páčila a budem rada za každý koment a ⭐️.