Len priatelia?

8. kapitola: Je to len kamarát

Zobudila som sa ráno a stále bol pri mne. Ruku mal okolo mojich ramien a ja som bola k nemu pritúlená. Oči ma boleli, musela som pri ňom preplakať celú noc. Zdvihla som hlavu a pozrela sa naňho. Ešte spal. Jeho tvár vyzerala tak pokojne a bez starostí. Pery mal plné. Chcela som ich opísať svojim prstom a behať po nich až do večera. Počkať, naozaj nad týmto premýšľam?
Pohmýril sa na posteli a ja som sa z jeho náručia rýchlo ztrhla.
,, Nemusela si odísť." povedal tichým, chrapľavým hlasom.
,, Takto to nejde, Tomo." zdvihla som sa a bežala do kúpeľne, zakryť si svôj monokel. Keď som prišla do izby už tam nebol. Zbehla som dolu schodmi, ale nebol ani dole. Zmizol. Len tak, bez rozlúčenia. Keď som si ľahla naspäť do postele, našla som papierik na nočnom stolíku.
„Lepšie je nešťastne milovať ako lásku nikdy nepoznať." Ch. Dickens.
Jediný výrok, ktorý si pamätám z literatúry. A vieš kvôli komu? Kvôli tebe, Miška. Veľa ráz som sa zamiloval, ale nikdy nie skutočne. Pri tebe cítim niečo, čo je doposiaľ ešte nepoznané. Radšej budem trpeť, že si s iným, že ma nemiluješ. Všetko toto pretrpím len kvôli tomu, že si mi otvorila oči a ukázala, čo to znamená naozaj milovať. Dlho som premýšľal, či ti tento list odovzdám, ale myslím, že nič nieje stratené. Ďalej budem tvôj Tomo. Nič sa nezmenilo, ver mi!
S lásko, Tomáš.

Doposiaľ som nepoznala bolesť, pokiaľ som si neprečítala tento list. Vlastný kamarát kvôli mne trpí. Toto je pravá bolesť. Keď zraníte kamaráta a neviete mu pomôcť.

Z myšlienok ma však vytrhli vzdychy z vedľajšej izby. Žeby tu Jana mala nejakého fešáka? Zabúchala som na stenu.
,, Kroť emócie maličká." zasmiala som sa. Počula som buchot dverí a kroky smerujúce k mojej izbe. V polootvorených dverách sa rysovala chudunká postava mojej otravnej sestry. Potichu zaklopala a vošla dnu.
,, Eh ... Pozri, Miša. Viem, že chcem teraz po tebe veľa, ale ... Nepovieš to mame?" nervózne si prehrabovala uličky medzi prstami.
,, Jana, ale to nieje hanba mať chlapa."
,, Miša, vieš ... Vtedy, keď si videla tú holú babu u mňa ... No, ja niesom na chlapov." zatočila sa mi hlava. Mohla som to čakať, keď som jej vtrhla vtedy do izby, ale nemyslela som, že to berie tak vážne.
,, Ja ... Neviem, čo povedať." sklonila hlavu a odišla.

Tak a začalo oplakávanie môjho života. Týždne som nedvíhala nikomu mobil a do školy som nechodila. Keďže mám dokončenú 10 ročnú dochádzku, nikto to nebude riešiť. Mama má toľko práce, že domov chodí neskoro večer a vstáva skoro ráno. Od toho dňa, čo tu bol Tomo, som s Martinom vôbec nebola. Píše mi výhražné smsky, potom sa zase ospravedlňuje a denne mám len od neho 40 zmeškaných hovorov. Nemám chuť sa baviť s nikým.

Po 3 týždňoch samoty a fňukania som začula zvonček na dverách. Otvorila som ich a stál tam Martin. Bol nervózny, ale tváril sa akoby nič.
,, Čo ty tu?"
,, Neozvala si sa 3 týżdne, tak som prišiel za tebou. Deje sa niečo?"
,, Nie, nedeje. Len som mala angínu. Poď ďalej."
Naliala som mu teplý čaj a usalašili sme sa v mojej posteli. Pomenili sme si pár bozkov, preplietli sme si ruky a obíjmali sa. Bol pokojný až do chvíle, kým som si nebola po obed a on našiel ten list.
,, Čo má toto znamenať?"
,, Ty sa mi hrabeš vo veciach?"
,, Čo je kurva toto?! Tak ty si mala angínu hej? Celé 3 týždne nedvíhaš mobil, neodpisuješ, len kvôli nejakému skurvysynovi? Ja som ti dal všetko zo seba a čo mám ja?! Skurvenú riťolesku."
,, Toto nemyslíš vážne? Je to len kamarát."
,, Kamarát napíše takýto list? Hovno!"
rozbehol sa ku mne a celou silou ma hodil o stenu. Tanier mi spadol na zem a nohy mi obarila horúca polievka.
,, Áu, to bolí! Pusti ma!"
,, Toto si chcela? Všetko si to zaslúžiš. Ty aj tvoja mater!"
,, Neviem o čom hovoríš, pusti ma!"
,, Tak ty nevieš. Kvôli komu umrel môj otec? Kvôli vašej posranej rodine!" zahnal sa na mňa päsťou. Bil ma, kopal ma. Pri poslednej pästi, ktorú som zacítila sa mi zahmelo pred očami. Spadla som na zem a počula už len tlmené výkriky z jeho úst. Nevládzem rozmýšľať, chcem len spať. Ďalej, sa už brániť nevládzem.