Len priatelia?

16. kapitola: Starý známy

,, Ja som tu s kamošmi. Práve som sa vrátil z Anglicka."

,, To je skvelé." hodila som naňho nefalšovaný úsmev. Bolo celkom príjemné ho vidieť. To čo mi spravil, bolo viac menej zabudnuté. Aspoň pre mňa.

,, Ale prečo tu sedíš tak sama?" sadol si na bielu barovú stoličku.

,, Maťa tancuje. Tam." ukázala som prstom na dve vlniace sa postavy na parkete v dave ľudí.

,, Čakal som, že tu budeš s priateľom." zazubil sa.

,, Nie - on vlastne niečo má a nemohol prísť." usmiala som sa.

,, Tak to ťa asi budem môcť pozvať na drink, nie?" ani som mu nestihla odpovedať a už zdvíhal ruku na čašníka.

,, Čo to bude?" spýtal sa vysoký pevný chlap za pultom, utierajúc pohár. Martin mu niečo pošepkal a chlapík nám za pár minút doniesol poháre s farebnou tekutinou, na ktorých sa týčilo ovocie rôzneho druhu a v ňom zapichnuté špáratko, ktoré malo podobu plážového slnečníka.

,, Ďakujem."priateľsky som sa usmiala a rukou si posunula pohár bližšie k sebe.

,, Tak, čo mi porozprávaš? Čo máš nové?" potiahol si zo slamky kúsok nápoja, ktorého meno bolo Bloody Shake. A naozaj vyzeral dosť krvavo.

,, Ja sa nemám veľmi čím chváliť."

,, Určite máš. Škola, rodina, priateľ. Je tu kopa vecí na rozoberanie."

,, Tak v škole to ide celkom fajn, v rodine nemáme nijaké problémy a dnes je to rok, čo som so svojím priateľom."

,, Počkať, dnes je to rok, čo ste spolu a ty vysedávaš v nejakom lacnom bare?"

,, No, ako vravím. Nemal čas." sklonila som hlavu a zadržala slzy.

,, To ma mrzí." jemne ma pohladkal po stehne a rýchlo prestal, ako keby to mal zakázané.

,, No a ty sa máš ako?" opäť som zdvihla hlavu a usmiala sa.

,, Ja som mal podmienku pol roka, vlastne za to, čo som ti spravil. Neskôr som odišiel do Anglicka, našiel som si priateľku a chodím ku psychologičke, ktorá mi dosť pomáha s kontrolovaním sa. Teraz som prišiel navštíviť rodinu a priateľov."

,, To je skvelé." mierne som si odpila zo svojho nápoja, pretože mal v sebe veľa alkoholu, na čo ja zvyknutá nie som.

,,Kde si? Klopal som u vás doma, ale vraj nie si doma. "

,,Som s Maťou v jednom klube. Prídem za 10 minút. " rýchlo som odpísala a zbierala sa na odchod.

,, Prepáč, už by som mala ísť." zdvihla som sa zo stoličky a začala si obliekať bundu.

,, Jasné, ak by si niečo potrebovala, kľudne mi napíš. Rád by som ťa opäť stretol. A vlastne som sa ti ešte ani neospravedlnil za ten incident, tak by som ti to rád nejak vykompenzoval. Čo ty na to?"

,, Budem rada. Rada som ťa videla, ahoj." usmiala som sa a rozlúčila sa priateľským bozkom na líce. Rýchlo som bežala smerom k Mati, aby som jej povedala, že ja odchádzam, ale ona sa kľudne môže baviť ďalej.

,, Zvládneš to?" prestala tancovať a kričala mi do ucha, pretože sme sa cez hlasnú hudbu vôbec nepočuli. Ja som len prikývla, bezstarostne mávla rukou, že sa nemá čoho báť a nejak sa vyslobodila z davu tancujúcich ľudí až k vchodovým dverám. Našťastie som odchytila taxík, ktorý stál pred klubom a odviezol ma pred dom.

,, Ďakujem." zaplatila som vodičovi a vystúpila.

,, Ahoj." zostala som stáť ako obarená. Nevedela som, či ho mám objať a povedať mu, že mi chýbal alebo z neho vytrieskať dušu za to, čo dnes spravil.

,, Prepáč mi, Miška - "

,, - čo bolo dôležitejšie ako ja?" skočila som mu do rečí a sucho naňho hodila túto otázku.

,, Mal som toho veľa v práci. Utekal som sem hneď ako som skončil." nepovedala som mu nič, len som ďalej pokračovala k dverám, vybrala kľúčik z kabelky a odomkla dvere.
,, Smiem?"
,, Poď." vzdychla som.

,, Ešte raz prepáč. Nepočítal som s tým." prešiel si rukou po spotenej hrudi.
,, Chápem." pritúlila som sa a venovala mu úsmev.
,, Milujem ťa." rukou si ma pritisol ešte viac k sebe a o pár minút sme obaja zaspali.

Zobudila som sa na vibrovanie mobilu. Pozrela som na displej "Lenka". Nepoznala som žiadnu Lenku a to som poznala všetkých jeho kamarátov a kamarátky. Hruď mi zvieral hnusný pocit. Žiarlivosť? Sklamanie, že mi o nej nepovedal?
,, Kto volá?" chrapľavo povedal.
,, Lenka." hodila som mobil na posteľ a odišla do kuchyne. Spravila som si raňajky, sadla si za bar a pomaly plnila ústa kúskami chleba.
,, Dobré ráno. " prišiel ku mne a pobozkal ma.
,, Kto to bol? " zvedavo som zdvihla obočie.
,, Kolegyňa."
,, Nevravel si o nej. " postavila som sa a riad odložila do dresu.
,, Musím ti hovoriť o každej žene, ktorú stretnem?" zasmial sa.
,, Nie." odpovedala som stroho.
,, Žeby tu niekto žiarlil?" objal ma zozadu.
,, Nie, len vždy si všetko hovoríme." otočila som sa tvárou k nemu.
,, Ale no. Nestresuj." pobozkal ma na krk.
,, Inak, ako bolo včera?" hovoril cestou do kúpeľne.
,, Fajn. Stretla som Martina."
,, Prosím? A to mi hovoríš len tak?" otočil sa a vrátil sa späť do kuchyne, kde si sadol na barovú stoličku a nervózne zatínal päste.
,, A ako inak ti to mám povedať?" sadla som si oproti a nadvihla spýtavo obočie.
,, Kvôli tomu chlapcovi si skoro umrela."
,, Preboha. Nepreháňaj. Nebolo to tak zlé."
,, Nechcem aby si sa s ním stretávala!" postavil sa a nervózne sa prechádzal.
,, Ukľudni sa." zastavila som ho a chytila ho za plecia, ktoré som jemne premasírovala a neskôr ho otočila tvárou ku mne.
,, Neboj sa." pobozkala som ho.
,, Bojím, ublížil ti. Keby som mohol, zabijem ho." tvár mi chytil do svojich dlaní. V očiach mal smútok, ako keby mu to všetko ublížilo.
,, Prepáč." objala som ho.

,, Krása hrdličky." začula som rozospatý hlas mojej sestry. Keď som sa pozrela smerom k nej, videla som dve postavy. Janku a dievča, ktoré mi bolo dosť povedomé.
,, Tak, toto je moja priateľka." Janka sa usmiala. Ja som dotyčnej podala ruku a priateľsky sa usmiala. Vyzerala presne tak ako mi ju Janka opisovala.
,, Teší ma." ukázala krásne biele a rovné zuby.
,, A toto je zas môj priateľ." zoznámila som ju s Tomášom.
,, Dáš si kávu?" spýtala som sa jej, keď sa s Jankou usadili za barový stôl.

Ahojte, tak je tu nová časť, asi nudná. Neviem. Posledne som stratila nejakú motiváciu, neviem či ešte mám pre koho písať, aj celkom mi dochádzajú nápady. Tak užite si aspoň toto. Budem sa snažiť vydať novú časť čo najskôr.