Len priatelia?

11. kapitola: Odchod

Bozkával ma všade. Na krk, na brucho na stehná. Všade.
,, Myslíš, že je dobrý nápad realizovať to na tomto stole?" zasmiala som sa.
,, Najlepší." bozkával ma ďalej.
,, Nejak si sa rozšantil."
,, Vieš, koľko som na toto čakal?" zvážnel a zadíval sa mi do očí. A tie jeho prenikavé hovoria za všetko. Teraz som ho pobozkala ja. Presne tak ako to robí on. Najprv zľahka, potom poriadne. Nevedela som sa ho nabažiť. My dvaja sme proste prepojení. Cítim to.
,, Takto sa mi páčiš." posunul ma až k stene. Prsty som mu zaryla do vlasov a on si moje nohy obmotal okolo svojich bokov. Ruky mu pomaly šli pod tričko. Vôbec som sa nebránila.
,, Miška?" v tom vošla mama do izby. Rýchlo sme zišli zo stolu a tvárili sa akoby nič. Mama si to všimla, ale radšej sa tvárila, že nič nevidela.
,, Prosím?" upravila som si vlasy.
,, Je tu otec. Čaká vás aj s Jankou dole." pozrela som na Toma.
,, Bež." pobozkal ma na líce. S Jankou som zišla dolu do obývačky. Začuli sme niečo typu pobalia si veci.
,, Čo sa tu deje?" pozreli sme spýtavo na otca.
,, Drahé moje dcérenky. Keďže Vaša matka sa o Vás nevie starať, nebudem bývať tu, ale beriem si Vás pekne krásne ku mne."
,, Čo?!" zvrieskli sme. Pozrela som na mamu a ona len odvrátila hlavu.
,, Mami, prosím rob niečo." Janke sa triasol hlas. Bála sa ho.
,, Čo tak bude robiť Januľka? Hm?" chytil jej tvár do svojich dlaní.
,, Pusti ju." kričala mama.
,, No však sa pozrite. Choroba. Vaša matka je chorá."
,, Jedine tak z teba." zavrčala som.
,, Prosím?" vtom ma zaštípala silná facka na líci.
,, Ty parchant. Ruky preč!" búchala doňho mama. Nenávidím ho. Držala som si líce, na náznak bolesti.
,, Všetko čo dokážeš?" zasmiala som sa.
,, Pobaľte si veci, vy štence!." zahučal a behom sme vošli do izieb. S plačom som si vytiahla kufor, otvorila skriňu a veci aj s vešiakmi hádzala doňho, bez toho aby som si uvedomila, že Tomo je stále tu.
,, Hej, hej Miška." zastavil ma. Chytil mi ruku a posadil si ma na nohy. Hlavu som sklonila aby mi nevidel do tváre, ale on mi nadvihol bradu a odhrnul prameň vlasov za ucho.
,, Čo sa deje? Prečo plačeš?"
,, Musím odísť, Tomo."
,, Nepustím ťa." objal ma a ja som sa mu ovinula okolo krku.
,, Prepáč, naozaj musím odísť." pobozkala som ho a dobalila sa. Janka vošla už s plným kufrom do mojej izby a bez slova si sadla na posteľ.
,, Ideme?" Janka len prikývla. Chytila som ju za ruku a Tomo nám pomohol s kuframi.
,, Hento je kto?"
,, Nieje to hento, ale Tomáš." zavrčala som.
,, Nebuď drzá maličká."
,, Čo -"
,, - čo mladý? Chceš niečo povedať?" zaťal päste.
,, Nehaj ho otec!" zakričala som a otvorila dvere. Najprv som sa rozlúčila s mamou. Liali sa mi krokodílie slzy, nechcela som odísť z jej náručia.
,, Rozlúč sa ešte s ním." zašepkala mi.
Podišla som k Tomovi a silno ho objala.
,, Prepáč mi." pošepkala som mu do ucha.
,, Neospravedlňuj sa, Mišiak. Budeme spolu čo najskôr. Nezabudni, milujem ťa." pobozkal ma a uvoľnil ruky. Je čas ísť. Zavrela som za sebou dvere a nastúpila do auta. Posledný pohľad na náš domček. Bohvie, kedy sa sem s Jankou vrátime. Sedeli sme v zadnej časti auta. Držali sme sa silno za ruky. Nesmiem ju opustiť. Teraz nie.

Keď som videla ten dom alebo lepšie povedané palác, prišlo mi zle. Tu som prežila svoje detstvo. Zatopená v týchto špinavých prachoch a hrách na skvelú rodinu. Ukázal nám naše izby, ktoré sa nezmenili. Všetko bolo ružové.
,, Ak tu mám bývať chcem si to tu premaľovať." myslela som, že bude namietať, ale práve naopak.
,, V kľude. Aj nový nábytok ti kúpim."
,, To netreba. Nechystám sa tu byť nadlho." odvkrla som. Zatiahol ma za zápästie a držal silno pri sebe.
,, Počúvaj, ty malá suka. Ku mne sa budeš správať s úctou!"
,, Nemám dôvod. Aspoň jeden mi povedz."
,, Pozri čo som ti dal!"
,, Nič si mi nedal. Ani mne ani Janke. Vlastné dieťa sa ťa bojí!"
,, Vždy bola ufňukaná."
,, Ja sa ťa nebojím! A ak sa jej dotkneš, uvidíš čoho som schopná!" kričala som a vytrhla som sa z jeho zovretia.
,, A teraz ak dovolíš, idem sa vybaliť."
,, - nepro..."
,, - ešte niečo?" zazrela som. Ako náhle zatvoril dvere volala som mame. Vravela, že to nejak na súde vyrieši, a že Tomáš je ešte stále u nás. Vraj jej všetko porozprával, tak už to mám aspoň z krku. Počula som kroky, ktoré sa blížili k mojej izbe.
,, Mami, musím končiť. Ozvem sa." hodila som Iphone na posteľ a ďalej sa vybaľovala. Otvorili sa dvere.
,, Potrebuješ niečo?" utrúsila som.
,, Nie." zatvoril dvere a do večera sa doma neukázal. S Jankou sme si pozreli nejaké filmy, navečerali sa a niečo nechali aj otcovi. Keď som prišla do izby, ľahla som si a zapla wifi. Potrebovala som napísať Tomášovi a Mati.

Ja: Ahoj, Maťka. Prepáč, že som sa dnes neozvala, ale mám teraz toho veľa. Všetko ti vysvetlí Tomo. Posielam pusu.

Hneď mi blikla správa od Tomáša. Upokojilo ma to.
Tomáš: Všetko je v poriadku?
Ja: Chýbaš mi. Neviem, čo tu mám robiť.
Tomáš: Ale však zajtra sme spolu, nie?
Ja: Netuším, Tomáško. Neviem ako to tu bude vyzerať. Všetko je zle. :(
Tomáš: Nestrácaj nádej! Som tu vždy pre teba. Ak zajtra neprídeš ty, prídem ja. Sľubujem. Ľúbim ťa.
Ja: Aj ja teba.
Vypla som mobil a zakryla sa až po krk. Na moje prekvapenie som zaspala celkom rýchlo.

Ráno sme s Jankou už boli samé. Nachystali sme si raňajky a desiatu, dali sa do poriadku a šofér nás zaviezol do školy. Konečne budem s Tomášom! Poskočilo moje druhé Ja, keď auto vchádzalo do areálu našej školy.
Tomo ma čakal, sediac na schodoch. Podupkával si nohou a keď ma zbadal, usmial sa. Bežala som cez celý areál za ním. Bolo mi jedno kto sa po mne pozerá, mala som jediný cieľ. On bol môj cieľ.