Len priatelia?

18. kapitola: Bez duše.

Domov som prišla niečo po polnoci. V bare som si dala pár drinkov. Cítila som sa zle a ani ten alkohol pre moje telo nebol plus. Oblečená som si ľahla do postele, zababušila sa paplónom až po krk a zaspala.

Ráno som mala hrozne opuchnuté oči z plaču. Ešte stále som nemohla uveriť tomu, čo Tomáš spravil. Je to strašný pocit, keď viete, že o Vášho chlapca má záujem ďalšia žena. Prečo to spravil? Nepovedal jej, že má priateľku?

Pozerám sa na svoj odraz v zrkadle. Vyzerám príšerne.

,, Dnes do školy nepôjdem." zašomrala som si popod nos a tvár si opláchla studenou vodou.

,, Preboha, ty vyzeráš." poznamenala sestra, keď som zišla do kuchyne.

,, Bez teba by som si to určite nevšimla." odpovedala som drzo.

,, Hm, stalo sa niečo?"

,, Zlá otázka." podišla som ku kuchynskej linke, nabrala si pomarančový džús a ním zapila tabletku. Strašne ma bolela hlava. Ani neviem, koľko som toho včera vypila.

,, Fajn." odvrkla namosúrene a odišla. Opäť som zostala sama, čo mi nerobilo dobre. Donekonečna som premýšľala len nad ním. Chcela som ho pri sebe, byť v jeho náručí a pobozkať ho. Namiesto toho sa cítim sama, podrazená a hrozne naivná. Ako som si mohla myslieť, že konečne som našla chlapa bez chyby? Každý sme nejaký. Každý človek má svoje chyby, ale ja som si myslela, že Tomo je dokonalý, Toto mi potvrdilo, že dokonalosť proste neexistuje.Po ďalšom hodinovom plači, som si dopriala teplý kúpeľ. Na ruku som si vytlačila šampón, veľkosti lieskového orecha. Jemne som si masírovala hlavu a potom ju opláchla. Telo som si drhla špongiou. Keď som sa utrela a obliekla do spodného prádla, snažila som sa nájsť svoj saténový župan. Prehľadala som každý kút domu, ale nikde nebol.
,, Došľaka!" zakričala som, keď som zakopla o nožičku malého čierneho stola, ktorý sa pomerne strácal v tak veľkej obývačke. Bezmocne som si sadla na koženú pohovku a začala plakať. Už ma to nebaví a to prešlo len pár hodín od tej situácie. Bola som nahnevaná. Aj naňho, ale aj na seba. Nohy som si privinula bližšie k sebe a obopásala som si okolo nich ruky.

,, Miška." začula som mamin hlas.
,, A - ahoj."
,, Koľko tu už ležíš? Niečo sa deje?" pomaly som vstala a objala ju.
,, Mamička." obíjmala som ju z celých síl.
,, Čo sa deje, Mišička?" hladkala ma po chrbte.
,, Rozišla som sa s Tomášom."

,, Ako to?" objatie prerušila, podoprela si ruky o moje ramená a nechápavo sa pozerala.

,, Neviem. Proste je koniec." ďalej som túto tému nechcela preberať. Keďže som bola stále v spodnom prádle a hľadanie županu som vzdala, kráčala som smerom k mojej izbe, kde som sa obliekla do teplákov a pohodlného svetra.

,, Kde máš sestru?" spýtala sa ma mama, keď som sa opäť vrátila dole.

,, Neviem o každom jej kroku." zamrmlala som a z chladničky si vybrala jogurt.

,, Buď taká láskavá a správaj sa normálne. Niesom-"

,, - tvoja kamarátka, bla bla bla." skočila som jej do reči.

,, Počúvaj ma.." nedokončila, pretože ju prerušil zvuk nášho zvončeka.

,, Idem tam." položila som téglik s jogurtom na linku a bežala k dverám.

,, Ahoj, toto si si zabudla." vo dverách stál utrápený, zhrbený chlapec. Nebol to ten usmievavý a vždy spokojný Tomáš, ktorého som poznala. Aké dojemné.

,, Dík, aspoň, že sa našiel." doslova som mu ho zdrapla z rúk a zabuchla dvere. Nesnažil sa o nič. Žiadne ospravedlnenia, žiadne vysvetlenia. Nevyčítala som mu to. Nechcela som teraz počúvať tie reči ako ho to veľmi mrzí, že ma miluje a že bol vtedy opitý. Chcem byť sama a urovnať si to v hlave. Opäť mi bolo do plaču. Bežala som rýchlo hore, zamkla sa v izbe a moje telo sa zošúchalo dole k zemi.

,, Prečo si mi to urobil?" začala som si driapať vlasy. Neskutočné, že psychická bolesť je silnejšia ako tá fyzická.

Prešiel týždeň, čo s Tomom a vlastne ani s nikým iným nekomunikujem.

,, Fajn, musíš sa schopiť! Dnes to zvládneš." hovorila som svojmu odrazu v zrkadle. V izbe som si zbalila veci, rozlúčila sa s ostatnými z rodiny, čo je sestra a mama, a vyšla von. Dnes bolo celkom chladno, ale nevadilo mi to, aspoň mi to dodá trošku farby. Slúchadlá som si vložila do uší a v rytme hudby. čo naozaj nenávidím, ale nedá sa to kontrolovať, som kráčala cestou, ktorá viedla k budove mojej školy.

,, Čau, chýbala si mi." objala ma malá, útla postavička menom Maťa.

,, Ahoj." slúchadlá som strhla z uší a pokračovala s ňou ďalej dovnútra. Keď som vošla do triedy, všetci upriamili zrak na mňa.

,, Super." zašomrala som si popod nos a ďalej smerovala k poslednej lavici. Tašku som hodila na zem a sadla si.

,, Ahoj." on sa mi naozaj zdraví? Mne sa snáď sníva. Len som kývla hlavou a ďalej sa venovala svojmu mobilu.

,, Nič mi nepovieš?" opýtal sa.

,, Čau?" odpovedala som drzo. Nemala som práve chuť na emotívne výlevy. A vlastne, pomohlo by to vôbec ?

,, Pozri, Miška-"

,, - áno, ja chápem. Teraz sa mi vyspovedáš, vyleješ tu svoje srdce. Povieš, ako ťa to veľmi mrzí, a že si to nechcel a miluješ len mňa. Došľaka, vlastne ako si môžem byť tak istá?"

,, Jasné, že milujem len teba. Chcem ti to vysvetliť."

,, Ak je pre to rozumné vysvetlenie, tak to chcem prebrať niekde inde a nie tu, kde sú všade nastražené uši. Nebudem sa čudovať, ak dnes nájdem o mne článok v školských novinách." ironicky som sa nad tou myšlienkou zasmiala.

,, Tak dnes po škole?" spýtal sa a ja som sa prvý raz za tento rozhovor naňho pozrela. Tie utrápené oči, ktoré ešte k tomu aj zdobili fialové kruhy, hovorili asi za všetko. Opäť sa vo mne objavilo moje emotívne Ja. Prišlo mi ľúto ako hnusne som sa zachovala, ale ako by ste sa zachovali vy?

Škola ubehla dosť rýchlo a ja už stepujem pred školou a čakám na svojho princa. Bohužiaľ, prišiel bez koňa.

,, Kam chceš ísť?"

,, Park?" ďalej sme mlčky pokračovali cestou, ktorá viedla k malému parku na konci mesta. Sadla som sa na lavičku, ktorú som mala vždy najradšej. Hlavne, kvôli Tomášovi. Vždy, keď jeden z nás mal problémy alebo nejaké pekné zážitky, prišli sme sem a o všetkom sa rozprávali. Naše kamarátstvo bolo už od malička veľmi pekné a hlavne úprimné. Dokonca tu máme vyryté svoje iniciály, ktoré nám majú vždy pripomenúť, že sme nerozlúčiteľní.

,, Hah. pamätáš si, keď sme tu raz boli. Mali sme asi tak 12-"

,, - pozri, cením si tvoju snahu, ale kvôli tomuto sme sem neprišli."

,, Viem, prepáč." sadol si vedľa mňa.

,, Pozri, som hlupák. Všetko som posral."

,, To si teda posral."

,, Ale nechcel som ti ublížiť."

,, Keď si mi nechcel ublížiť, prečo si na to nemyslel ešte pred tým než si sa s ňou vyspal?"

,, Ja neviem. Bolo to pokušenie, bol som opitý."

,, To ťa neospravedlňuje."

,, Viem, že nie. Ale ja ťa milujem, nikdy by som nechcel byť s inou ženou."

,, Trepeš debiliny. Inak by si sa s ňou nevyspal." zlomil sa mi hlas a rozplakala som sa. On si prehodil svoju ruku cez moje ramená a pritisol si ma k svojej hrudi.

,, Viem, že toto bolo zlé rozhodnutie, ale ja ťa prosím. Daj mi ešte šancu. Ja ťa milujem." pobozkal ma do vlasov. Zdvihla som hlavu a upravila si vlasy.

,, Pozri, ja si to premyslím. Dobre?" zdvihla som sa a odišla.

Ahojte všetci! Chcem vám v prvom rade všetkým poďakovať. Nikdy som neverila, že toľko ľudí by prečítalo moju "knihu". Som len začiatočník. Preto som rada za každého jedného z vás, kto ma podporuje. Ďakujem za čítania, vote-y a aj za komentáre, ktorých pribúda čoraz viac. Keby niekto chcel, kľudne môžem niekomu časť venovať. Hlavne ako poďakovanie za podporu.
Ďalej som sem pridala pesničku. Pri čítaní si ju kľudne pustite.
Ešte raz ďakujem a vychutnávajte ďalšiu časť! :-)