Len priatelia?

5.kapitola: On, či on?

Cítila som letmý bozk na ľavom ramene. Vzápätí som sa otočila a odľahlo mi. Predo mnou sa objavila Filipova tvár. Pozrela som na hodinky.

,, Sú 3 hodiny ráno, kde si tak dlho bol?" spýtala som sa chrapľavým a tichým hlasom.

,, Prepáč, v robote som mal toho hrozne veľa a neskôr som sa stretol s bratom," smutne na mňa pozrel, ,, prepáč, že som ťa nechal čakať a nedal ti vedieť, ale vybil sa mi mobil. Veľmi ma to..." nenechala som ho dohovoriť, proste som ho pobozkala. Mala som potrebu to urobiť. Neviem, či preto, aby som zistila, či ho milujem viac ako dotyčného, ktorý práve spí vo vedľajšej izbe, alebo som to len potrebovala. Povzdychla som si. Milujem ho. Viem to! A všetko, čo povedal Tomáš je len výmysel.

,, Mrzí." dopovedal predošlú vetu a usmial sa. Vyzliekol si tričko aj nohavice a pritúlil sa ku mne.

,, Bola som dnes s mamou." povedala som spokojne.

,, A ako sa majú?"

,, Dobre." uvelebila som sa v jeho náručí a zavrela oči.

,, Milujem ťa." pošepkal mi do ucha a tvár si oprel o tú moju. Nepovedala som nič. On vedel, že aj ja jeho. Zaspali sme obaja v náručí toho druhého.

...

Nabrala som si kávu a posadila sa do môjho obľúbeného kresla.Prikryla som sa dekou a pustila sa do učenia. Mala som toho dosť na skúšky, ktoré budú vďaka bohu až o týždeň.Pustila som si hudbu, ktorá však nehrala hlasno a pustila sa do čítania prvej strany. Po piatich stránkach som už od nervov vzdychala a kvílila. Nebolo možné sa to naučiť.

,, Niečo sa ti nedarí?" odrazu sa mi v hrudi objavil divný pocit, ktorý nechcel zmiznúť. Stačilo začuť jeho hlas.

,, Netvár sa, že ťa to zaujíma." zrak som stále venovala môjmu zošitu.

,, Nebuď uštipačná. Samozrejme, že ma to zaujíma." sadol si na kreslo, ktoré stálo presne oproti tomu môjmu. Povzdychla som si a konečne sa môj pohľad stretol s jeho. Tie jeho oči. Boli prenikavé, čisté, okúzlujúce. Vedela by som sa v nich stratiť a nikdy sa z nich nevyslobodiť. Bolo to ... počkať. Naozaj snívam o jeho očiach? O očiach, ktoré patria práve jemu? Bože môj, už mi načisto šibe.

,, Vraví sa, že stará láska nehrdzavie." usmial sa a svoj pohár s kávou položil na sklenený stolík, čo však počuť nebolo.

,, O čom to hovoríš?" spýtala som sa zmätene.

,, Pozeráš sa na mňa príliš dlho," zasmial sa, ,, vždy, keď sa stretneme v jednej miestnosti, srdce ti búši, pokožku máš vlhšiu a nevieš sa odtrhnúť od mojich očí. Vždy si ..."

,, To je absurdné!" nezamyslela som sa nad tým ako hlasno to vyznie. Proste to náhle z mojich úst vyletelo.

,, Ehm, vždy si v nich videla niečo ... niečo nemožné, krásne, nekonečné. Viem, to. Vždy si sa na ne pozerala s láskou, čistotou a vierou. Veríš mi aj teraz. Ešte stále mi veríš, len si to nevieš priznať. V hĺbke svojej duše vieš, že si mi odpustila, a že ma miluješ stále rovnako. Tak silne a intenzívne."

,, Tomáš.."

,, Nie, nesnaž sa ma presviedčať o opaku. Vždy som mal okolo seba kurvy, ktorým išlo len o to, koľko peňazí im dám do nohavičiek," nervózne sa postavil a prechádzal sa tam a naspäť, ,, nikdy som nevidel to, čo som videl v tebe. Ty si bola jediná, ktorá mi darovala svoju lásku, ty si bola jediná, ktorá ma vypočula, poradila, pomohla mi. To, čo som videl v tebe, bol zázrak. Niečo, čo sa mi ešte nestalo a to som ťa mal celý život pred očami. Som vyjebanec, viem. Posral som to. Veľmi som to posral, " zastavil sa predo mnou a kľakol si, aby mi videl lepšie do očí, ,, ale ja ťa milujem, stále. Celým svojím srdcom, mysľou, všetkým. Ty to máš rovnako, vidím to. Daj mi šancu spraviť ťa šťastnou a uvidíš, že nebudeš ľutovať. Kvôli tebe odídem z Anglicka, preruším štúdium... spravím všetko." nezmohla som sa na nič. Z očí sa mi vyhrnuli slzy a nevedela som vysloviť ani hlásku. Prečo to hovorí? Prečo sa mi snaží pokaziť život?

,, Vedz, že ja ti nechcem ublížiť, Miška. Snažím sa ťa len dokopať k pravde."pozrel sa na mňa spod hustej ofiny, ktorá bola na koncoch zakučeravená. Stále mi tiekli potoky sĺz a nekonečne sa mi triasli ruky. Keď si to všimol, zobral ich do dlaní, jemne ich stisol a daroval mi na ne letmý bozk, ktorý bol teplý a upokojujúci.

,, Od kedy máš v hlave taký poriadok?" zrazu zo mňa vyšlo.

Usmial sa: ,, Anglicko. Mal som dosť času na premýšľanie. Chýbala si mi a vedel som, čo chcem."

Usmiala som sa. Na nič viac som sa nezmohla. Opäť využil situáciu a moje oslabenie. Jeho pery sa približovali k tým mojim. 

,, Nerob to prosím," povedala som, keď nás delil len milimeter priestoru, ,, nechcem sklamať Filipa. Jeho nie." priestor medzi nami sa rozšíril. Vzdychla som. Celkom sa mi uľavilo, ale viac ma to mrzelo. Chcela som, aby ma pobozkal, ale vedela som, že to nie je správne. Keby sa takto k Filipovi zachovám, hanbila by som sa. On nie je chlapec, ktorý si niečo také zaslúži. Miluje ma celým svojím srdcom.

,, Mimochodom, našiel som si nový byt. Dnes sa naň idem pozrieť. Už ti tu nebudem prekážať."

,, Neprekážaš." hlesla som potichu. Nepovedal nič, len som po chvíli začula ako sa zatvárajú dvere od jeho izby. Rozplakala som sa. Nevedela som prečo. Mal pravdu? Ešte stále ho milujem alebo som tak úbohá a sama neviem, čo chcem? Bože, veď Filip je to najlepšie, čo mám a ako prišiel tento šašo, ktorý sa hrá na spasiteľa a snaží sa mi ukázať pravdu, len mi poprehadzoval city, myšlienky, spomienky.. proste všetko.

,, Preboha, Miška. Čo sa deje?"zrazu som ucítila teplý dotyk na mojich stehnách. Filip. Dlaňami som si nenásytne šúchala oči, aby som sa prinútila a prestala plakať.

,, Čo je, hm?" sadol si na operadlo a rukami ma objal. Položila som si uplakanú tvár na jeho hruď a pomaly sa ukľudňovala.

,, Nič, len ma škola morí a je mi z toho úplne na nič." zaklamala som.

,, Ale, Miši, ty si šikulka. Určite to zvládneš." moja tvár sa ponorila do jeho dlaní a jeho jemný a teplý bozk, ma konečne ukľudnil, úplne. Pomaly som prestala plakať, snažila som sa chytiť druhý dych. Celý deň som pobehovala okolo Filipa a s Tomášom si vymieňala žalostné pohľady. Vedel, že som plakala kvôli nemu.

,, Tak kamaráti, idem si ja prezreť nový bytík, zatiaľ sa tu držte." žmurkol naším smerom Tomášom a zrazu sa vyparil.

,, Na čo mu je nový byt, preboha?" prekvapene sa spýtal môj priateľ. Mykla som plecami, aj keď som vedela, že som jeho hľadanie nového bytu zapríčinila ja.

,, No, ale máme chvíľku pre seba, holubička a bolo by blbé to nevyužiť." chytil ma za boky a pobozkal ma. Vedela som na čo myslí, ale ja som nemala chuť.

,, Prepáč, ja dnes akosi nemám náladu." usmiala som sa a pomaly kráčala do kúpeľne, kde som si vychutnala teplý kúpeľ. Potrebovala som sa trošku dištancovať od mužov.