Len priatelia?

8. kapitola: Niečo končí, niečo začína.

Ráno som mala zvláštny pocit. Opäť som ležala v jeho náručí, cítila som sa ako doma, avšak nebolo mi dobre. Včera som jednala asi veľmi unáhlene. Pravda, milovala som ho ako čokoľvek na tejto zemi, ale moje srdce a hlava sa nevedeli nikdy dohodnúť. To, čo mi včera spravil Filip bolo priam nezabudnuteľné. Ktorú ženu by to neranilo? Som s ním rok, teda, bola som s ním rok,  a potom zistím, že ho vôbec nepoznám. 
Zdvihla som hlavu. Ešte spal a z nosa mu vychádzali divné zvuky. Pousmiala som sa.  Pomaly som sa odlepila od jeho hrude, odkryla sa a opäť ho zakryla naspäť. Vošla som do kuchyne, kde boli na linke pohádzané fľaše z alkoholu a omrvinky bohvie z akého jedla.

,, Je teda čo riadiť." počula som za sebou rozospatý hlas.

,, Snáď to dnes všetko stihnem dať dokopy." hodila som zmočenú utierku do dresu.

,, To nie. Máš oddychovať. Prosím, nechaj to na mňa." podišiel ku mne a chytil ma za plecia.

,, Nie, nie. Ja to predsa zvládnem." pozrela som sa do zeme.

,, Deje sa niečo ?" ustúpil o krok ďalej.

,, Nie len, vieš.. Necítim sa momentálne dobre. Moja psychika všetky tieto zvraty nezvládne. Poznáš ma. Preto.. preto, by som ťa chcela požiadať, aby si tu nebýval. Aspoň teraz nie." oprela som sa o linku. Práve som ho poprosila o to, aby odišiel. Požiadala som lásku môjho života, aby odišiel z môjho sveta a nechal ma ísť samú, ale vedela som, že to je dobré riešenie. Neurobila by som ho šťastnou. Aspoň na teraz nie.

,, Aha." otočil sa v snahe odísť do svojej izby.

,, Tomáš.." povzdychla som si.

,, Nie, chápem to. Všetko v poriadku." otočil sa, usmial sa a vzápätí odkráčal do svojej izby. 
Pustila som sa do riadenia kuchyne. Nemalo cenu za ním chodiť ako pes a prosiť ho o odpustenie. Povedal, že je to v poriadku, tak je to v poriadku. Avšak mala som čo dočinenia s kuchyňou. Kuchynská linka bola celá lepkavá, špinavá a neskutočne páchla alkoholom. Ak som sa tých vypárov nenadýchala natoľko, že som sa z toho opila, tak neviem. Do hodiny som bola hotová. Linka sa leskla, ako keby som ju kúpila práve dnes. Sadla som si na stoličku a vydychovala. Bolo mi ťažko, nevládala som a nemala som veľa síl. Už viem prečo doktor hovoril, že mám oddychovať. Ale keď všetko toto dokončím (ak to teda niekedy vôbec dokončím) budem oddychovať ako rybička, to garantujem. Nabrala som si poriadne studenú vodu, ktorá ma trochu nakopla. Skoro mi však zabehlo, keď som videla Tomáša vo dverách aj s kufrom. Už už som šla niečo povedať, ale on ma predbehol.

,, Volal som majiteľke bytu, do ktorého som sa chcel nasťahovať pred pár dňami, keď si ma žiadala, aby som odišiel. Povedala, že mi ho kľudne dá do prenájmu, takže ... Idem. Nejdem ťa zdržovať zbytočnými monológmi, keď budeš chcieť ozveš sa." usmial sa a podišiel ku vchodovým dverám, kde sa obul. Podišla som k zárubni a oprela sa o ňu.

,, Prepáč." šepla som potichu.

,, Opatruj sa," opäť vzal moju tvár do jeho teplých dlaní a pobozkal ma na čelo, ,, ty vieš, že ťa milujem." usmial sa a odišiel. Keď sa predo mnou objavili dvere, zrútila som sa. Pomaly som sa šúchala chrbtom po zárubni až na zem. Nie, nesmiem plakať, spravila som dobre. Spravila som to pre dobro nás oboch. Postavila som sa, utrela si slzy a poriadila zvyšok bytu. 

O cca dve hodiny som si nazula na nohy svoje papuče a do ruky vzala vrece so smeťami. Nastúpila som do výťahu, ktorý však o poschodie nižšie zastal. Opäť ten chalan,  z ktorého som bola pred nedávnom paf.

,, Tak to musela byť mega párty." ozval sa hrubý hlas, ktorý vychádzal z jeho úst. Pozeral sa na vrece, potom zas na mňa. Musela som vyzerať ako úplný debil. Na sebe som mala huňaté papuče, voľné pyžamové nohavice, mikinu, hlava v drdole a červený nos. Nezmohla som sa na nič len som sa usmiala a udržiavala, tak trápne ticho, ktoré nastalo. Naraz sme z výťahu vystúpili a kráčali rovnakým smerom. Keď si všimol, že to sama s fľašami a vrecom nezvládnem pribehol a pomohol mi.

,, Ďakujem." usmiala som sa a otočila sa na odchod. Keď som prišla domov, konečne som sa hodila na pohovku a mohla oddychovať tak, ako mi doktor prikázal. Pomaly sa mi zatvárali a ja som sa pomaly uložila a zaspala.

Prebudil ma zvonček. Čakala som, že to bude Tomo, ale myslela som zle. Objavil sa tam sused, ktorý býva o poschodie nižšie a nemohla som neskryť radosť. Tak, keby vám na dvere zazvoní tak pohľadný chlapec s prenikavými hnedými očami, myslím, že by sa tá radosť ani skrývať nedala.

 ,, Želáš si ?"  venovala som mu nevinný úsmev.

,, Chcel som ťa len pozvať na kávu. Tak keď budeš mať chuť, vieš kam máš ísť." úsmev mi opätoval a odišiel. Krása, hneď mám lepší deň.

Ahojte. V prvom rade by som sa chcela ospravedlňovať, že časti nepridávam tak, ako som sľubovala. Mám teraz toho veľa a som rada,  keď prídem domov a mám čas si trošku oddýchnuť. Budem sa snažiť časti písať rýchlejšie a aj ich sem pekne na čas dávať. No a knihe. Keďže sa momentálne deje, čo sa deje, tak to hneď nechápte, že sa zamiluje do nádherného pohľadného chlapca, ktorý jej hneď učaruje. Mám to pekne všetko premyslené, tak len čakajte na dalšie časti a nechajte sa prekvapiť. Prajem pekný večer. :)