Len priatelia?

9. kapitola: Narodeniny

V nemocnici je najhoršia časť tá, keď ostanete na nemocničnom lôžku sami a nikto pri Vás nieje. Ležíte, premýšľate, hlavne nad sebou a svojím životom. Ako som sa vrátila z nemocnice, premýšľam celkom inak. Všetko sa pre mňa zdá tak, tak reálne.

Už týždeň ležím doma na posteli. Práve pri mne sedí Tomo a rozčuluje sa nad matikárkou.
,, Chápeš? Všetky rovnice som jej vypočítal a ona mi povie Tomáško môj zlatý, ale toto bude za 3. Som sa na ňu pozrel, že či nesranduje, ale ona nahodila tie svoje žabacie oči a poslala ma sadnúť si. " rozhadzoval rukami pred oknom. Strašne som sa na ňom smiala. Keď bol rozčúlený vždy rozprával ako dieťa.
,, Mala by som prísť a tej Tomuľovej poriadne prehovoriť do duše. Predsa náš Tomáško nesmie, ale že nesmie dostávať 3. Za to má doma trest." napodobnila som profkin hlas.
,, Mohla by si už prísť. Chýbaš mi tam." chytil ma za ruku.
,, Tomáš. " opustila som jeho zovretie.
,, Prepáč. " podišiel k oknu a zapozeral sa.
,, Vieš, viem, že sa nechceš o tom rozprávať, ale ... Čo ti spravil?"
,, Tomo .."
,, Nie, Miša. Chcem to vedieť. Potrebujem to vedieť." skočil mi do reči, ale na mňa sa nepozrel.
,, Tak sa na mňa pozri."
,, Nedokážem to."
,, Prečo?" postavila som sa a chytila ho za plecia.
,, Mohol som ti pomôcť."
,, Nad tým nepremýšľaj."
,, Musím." otočil sa a svoje ruky položil na moje boky.
,, Tomáš. Vieš, že toto nechcem."
,, Mrzí ma to." pobozkal ma na líce a kráčal smerom k dverám.
,, Zase utekáš?"
,, Neutekám. Idem sa vycikať." žmurkol a zasmial sa.

Práve ležím na posteli, v útulnej chatke. Počúvam kvapky dažďa, ktoré dopadajú na parapetu. Všetci okolo spia. Vedľa mňa je Tomo, o izbu ďalej je Maťa a jej priateľ a potom ďalší kamaráti. Konečne som po 2 týždňoch vypadla z domu. Je tam toho veľa. Jana sa so mnou nebaví, mama je stále zatvorená v pracovni. Má o mňa starosti, preto sa dosť čudujem, že ma pustila. Ale tak, sú to moje narodeniny. Mám 17. Práve odbila polnoc a ja mám narodeniny. Neradujem sa. Trošku som dúfala, že tento deň oslávim s Martinom. Nevydarilo sa a bolí to. Nielen tá zlomená ruka, ale moja duša bolí. Stále viac.

,, Dobré ránko." padajúci vlas mi založil za ucho.
,, Ahoj." rýchlo som sa zdvihla z postele. Strašne som sa hanbila. Vyzerá to, že celú noc som bola pritúlená na jeho hrudi. Prečo to robím? Kiežby som vedela, čo chcem. Zbehla som dole a bolo tam ticho. Všetci ešte spia. Pripravila som si raňajky. Keď boli hotové, opäť som prišla hore a Tomo bol do pol pása holý. Vyzeral, že práve vyšiel zo sprchy. Tie mokré, strapaté, kučeravé vlasy boli na spapanie. Prebehla som očami po jeho tele. Netušila som, že ho má tak dokonale tvarované.
,, Čo je?" šúchal si uterák o vlasy. Sexy.
Vôbec som si neuvedomila, že tak dlhý čas stojím vo dverách s tanierom v ruke.
,, Netušila som, že cvičíš." odvetila som.
,, Priťahujem ťa." zaškeril sa šibalsky.
,, Tomáš, vieš ako to je. Nepriťahuješ."
,, Vidím to na tebe." zatvoril dvere a oprel ma o ne.
,, To .." položil mi prst na pery. Priblížil sa. Bol tak blízko. Dýchali sme ten istý vzduch, medzi nami bolo tesno. Žalúdok som mala v hrudi. Všetko sa mi točilo. Potom sa však odstúpil.
,, Ha, vravel som to." a to tesno sa pomynulo. Došľaka!

Keď som zostala na izbe sama, prezliekla som sa a vykonala tie hygienické potreby. Zišla som dole schodmi a to všetko bolo pre mňa. Celá spodná časť chatky bola krásne vyzdobená a oni mali na hlavách malé trojúholníkové čiapočky, v rukách darčeky a poniektorí v ústach píšťaľky. Zaspievali mi pesničku a rozdali darčeky. Tie si však vždy otváram sama.

Večer už všetci boli pripití a aj ja. Hlasná hudba mi vadila a potrebovala som si trošku oddýchnúť. Vbehla som dovnútra, keďže sme oslavovali pri ohni. Rozhodla som sa obzrieť tie moje darčeky. Vo všetkých bola kozmetika, blúzky, tričká, šampusy, čokolády a podobne.
Posledný som otvárala Tomov darček. Vedela som, že to bude niečo iné. Sám mi to povedal. Bol to celkom veľký balík. Roztrhla som papier a okamžite sa mi tlačili slzy do očí. Bola to obrovská koláž našich fotiek v krásnom rámčeku. Páni! Položila som to na zem, schúlila sa do klbka a plakala. Všetko mi začalo byť proste ľúto.
,, Neplač, prosím." sadla si ku mne Maťa.
,, Tak veľmi by som ho chcela." nariekala som. Maťa ma objala. Silno, kamarátsky. Som rada, že ju mám. V tom nás prerušil Tomáš.
,, Prepáč, Maťka. Smiem?" už ma neoblapovali jej ruky. Asi len prikývla a potichu sa stratila. Sadol si ku mne a chvíľu tam sedel len tak mlčky. Ja som sa pri ňom zvíjala vo svojich trápeniach.
,, Neplač, Mišinka." zdvihol mi hlavu a utrel slzy. Objal ma a mňa to ukľudnilo. Moje telo zalial pokoj a potreba mať ho pri sebe. Zdvihol mi hlavu a konečne to spravil. Áno, pobozkal ma. Bol to jemný, citlivý bozk. Najprv začal pomaly, potom pridal jazyk. Jemné kúsanie vo mne prebudilo vášeň, a tak som pridala na intenzite. Naše dotyky blúdili po našich telách. Nevedeli sme sa od seba odtrhnúť.
,, Ehm, prepáčte, že ruším." začula som známy hlas. Ja neverím. Padla mi sánka, ale myslím, že skôr od strachu.