Len priatelia?

3. kapitola: Minulosť dorazila.

,, Ooooooo, mama, mama! Chcem tú modlú cuklovú vatu,plosíííím." jeho psím očiam sa nedalo odolať a tak som poprosila o tú najväčšiu cukrovú vatu modrej farby.

,, Čo oslavujete?" zdvihla som hlavu od peňaženky, kde som hľadala drobné, pretože hlas mi prišiel až príliš známy.

,, M- Martin?" mierne som sa zakoktala. Nečakala som, že ho práve stretnem tu a teraz, ,, Čo ty tu?" opýtala som sa prekvapene a jemne sa usmiala. Nevedela som, ako mám reagovať.

Rukou si prehrabol vlasy. Nebodaj som ho zaskočila aj ja? 

,, Tak, toto je len dočasné,kým sa tu nezabývam. Prišiel som z Ameriky pred nedávnom." ukázal rad dokonale bielych zubov.

,, Hokej?" usmiala som sa a podala som malému cukrovú vatu, ktorú práve Martin natočil na dlhú špajdlu.

,, Hej, ale skončil som. Mal som zranenie a koleno už nefunguje, tak ako by malo." smutne sa pozrel na svoje ruky, ako by nevedel, čo ďalej.

,, Och, to ma mrzí."

,, Mami, poďme už za ockom. Bude nás hľadať. Inak, doblý ujo, ja som Michael." malý si stupil na špičky, aby mohol Martinovi podať ruku, ale nedočiahol. Martin sa natiahol ešte viac a potriasli si rukami.

,, Ahoj,chlapče. Ty máš ale silný stisk." zasmial sa a zrazu som cítila jeho pohľad na mne, ,, Zmenila si sa." nechápala som jeho pripomienku, ale malý ma už ťahal za ruku a tak som sa musela rozlúčiť.

,, Musíme už ísť. Tomáš nás čaká." usmiala som sa a pomaly sa pobrala na odchod, pri čom som mu ešte na pult položila 2 eurá.

,, To je v pohode. Jedna vata ma nezabije." usmial sa a vrátil mi 2 eurá pri čom sa rozlúčil, ,, Maj sa, snáď sa ešte niekedy stretneme."

,, Ďakujem, maj sa." s malým sme mu zakývali a blížili sa k mužovi, ktorý nás už čakal pred húsenkovou dráhou.

,, Čo tu ten chce?" prebodával ma pohľadom "Prečo si sa s ním kurva bavila?" a pomalými krokmi sme pokračovali v ceste.

,, Prišiel z Ameriky. Vraj ho neposlúcha koleno." mykla som plecami a odtrhla si z cukrovej vaty, ktorá mi na prstoch zanechala modrú lepkavú škvrnu.

,, Len aby som mu ho nedochrámal ešte viac." nenávistne zabručal.

,, Zlatko, len sme sa chvíľku rozprávali. Pokoj, okej?" pobozkala som ho na líci a chytila ho za ruku.Keď sa naše prsty preplietli, vedela som, že je všetko v poriadku.

Malý skackavými krokmi pobehoval po celom trávnatom areále a obzeral kolotoče, sladkosti a hračky, ktoré mu prišli pod ruku. Kúpili sme mu veľkého psa, ktorého niesol celý čas Tomáš, lebo malý ho nevládal. Nakoniec som cukrovú vatu zjedla ja, pretože to malé brucho to nezvládlo. Keď som zbadala, že už je vyčerpaný a aj by si pospal, navrhla som, aby sme šli domov a tam si oddýchli. Našťastie celá moja skromná rodinka súhlasila, a tak sme psa hodili do kufra, Michaela naložili do autosedačky, kde za pár minút aj zaspal. Cesta trvala tak hodinku, tak som sa tiež hodila na sedadlo spolujazdca a tam oddychovala.

,, Teším sa na večer." pozrel sa na mňa a usmial sa. Jeho teplý dotyk na stehne ma hneď prebral zo spánku.

,, Čo plánujeme na večer?" pretrela som si oči a vyrovnala si chrbát, ktorý ma bolel.

,, Uvidíš." žmurkol a ruka mu siahala vyššie a hlbšie od môjho stehna.

,, Ukľudni sa. Máme tu syna." zasmiala som sa a chytila ho za ruku, ktorú som položila tam,kde bola pred tým. Na stehno.

,, Spí." poznamenal sklamane.

,, A ty šoféruješ. Tak rob svoju povinnosť na 100 percent."

,, Večer v posteli pôjdem na 200 percent."

Ahojte, tak teraz je to druhá kapitola za dnešný deň,ale som chorá,takže moja nuda stúpa a stúpaa potom to vyzerá takto.Dúfam, že sa vám to zatiaľ páči. :)