Len priatelia?

7. kapitola: Všetko sa to otočilo na ruby.

Bola som strašne nervózna. Už tu azda na doktora čakáme hodinu. Nervózne som si poklepkávala nohou, hrýzla si nechty.

,, Slečna Idesová?" ako náhle som začula svoje priezvisko, vyhodilo ma zo stoličky a smerovala som k dverám.

,, Váš partner ide s vami?" opýtala sa sestrička s veľmi príjemným hlasom.

,, Nie, nie, to nie je môj partner." pozrela som sa jeho smerom. 

,, Nech sa páči, poďte dnu." pootvorila dvere viac dokorán a nechala ma prejsť.

,, Dobrý deň." pozdravila som sa nesmelo.

,, No, dobrý deň. Posaďte sa prosím,"  uprel na mňa veľmi sympatický a upokojujúci pohľad, taký, že po ňom sa mi celkom prestali triasť kolená.

,, Aké máte problémy?" na stôl si vytiahol notes a pero a bol pripravený zapisovať si všetko čo poviem.

,, Moja menštruácia už mešká mesiac a včera sa mi spravilo zle z obyčajných špagiet. Chcela som len vedieť, či to niečo znamená."

,, Fajn, pozrieme sa na to. Prosím, ľahnite si a vyhrňte si tričko. Bude to trošku studiť." usmial sa. Dlho mi prechádzal po bruchu, sledoval čo sa v ňom asi tak nachádza.

,, Slečna, môžem vám zaručiť, že dieťatko to nie je. Zjavne máte len nejaké malé problémy s maternicou. Pozriem sa na to hneď teraz a dám vám na to lieky." usmial sa, vyšetril ma a za pár minút som už sedela oproti nemu a čakala, kým vypísal recept na moje lieky.

.. Do týždňa by sa to malo zlepšiť. Bola to len malá chybička. Asi to bude zo stresu ,ak práve nejaký prežívate. Oddychujte. Vypíšem vám ospravedlnenku do školy. Nemali by ste sa momentálne veľmi namáhať, Bude to lepšie pre vaše zdravie. A hlavná vec: Nestresujte!" hovoril dlhý monológ, kým ma odprevádzal k dverám.

,, Tak čo ?" okamžite ku mne pribehol vystrašený Tomáš. Na môj dušu sa triasol viac než ja.

,, Dieťa to nie je,"  usmiala som sa, ,, mala som len nejaké problémy s maternicou. Mám vraj oddychovať a ostať týždeň doma."

,, Och, som rád, že to nie je nič vážne. " spolu sme kráčali dlhou chodbou, na jej konci mi otvoril dvere a mierili sme na parkovisko, kde stálo Tomovo auto.

,, I tak ťa to mrzí, všakže?" opýtal sa, keď naštartoval.

,, Celkom. Ale Filip nebude mať aspoň dôvod zabiť ma." zasmiala som sa.

,, Netrep. Nemyslím si, že by ťa nechal len tak napospas. Zvládli by ste to spoločne."

,, Tomo, každý chlap nie je tak správny ako ty. A ani on nie." otočila som sa tvárou k nemu a usmiala sa. Usmial sa, ruku položil na moje stehno, ktoré jemne hladkal a zároveň sa pohol z parkoviska. Zrak som odvrátila k oknu a pozerala sa na pohybujúcu sa cestu. Ak vám vŕta v hlave, či som mu tú ruku odstrčila preč, tak nie, neodstrčila. V tomto momente to bol ten najpríjemnejší pocit z celého dňa a to bol tento deň ešte len predo mnou. Neviem čo bolo horšie. Či to, že môj priateľ ešte nechce dieťa a keby ho asi mám, tak odo mňa odíde alebo to, že som po tom dieťatku hrozne túžila a nemám ho. Svet je nespravodlivý. Na čom nám Boh, alebo tá vládnuca sila, ktorá dopustí takéto veci, na čo nás dofrasa spája s niekým s kým sme len na chvíľu spokojný? Prečo nám pred oči hádže veci, ktoré sú len dočasné? ( A on veľmi dobre vie, že sú a aj budú dočasné.) Chápem, nikto nám len tak pred nos nenaservíruje hotové jedlo, ale predsa. Ľudia by nemali trpieť len tak pre nič za nič. A ja momentálne trpím. Premýšľam komu som čo urobila, aby mi Boh, alebo niekto tam hore, kto tvorí tento svet, dal takúto bolestivú ranu. Cesta sa vlečie a ja ďalej premýšľam, čo asi tak spravím. Mám sa s ním rozísť? Alebo ďalej presviedčať, že ho milujem tak, ako na začiatku ? 

,, Sme doma." oznámil a svoju ruku dal dole z môjho stehna.

,, Ach." povzdychla som si a vyšla z auta pred náš panelák.

,, Prosím. Výťah." oznámila som mu, keď som si všimla, že cestu meria ku schodom.

,, Jasné. Prepáč." usmial sa a privolal výťah, ktorý za pár sekúnd pristál na prízemí.

,, Si unavená." oznámil, keď sa dvere výťahu zatvorili a my sme mierili hore.

,, Povedz mi prosím, niečo čo neviem." zasmiala som sa.

,, Sľúb mi, že budeš oddychovať."

,, Jedine ak v tvojom náručí."  výťah zastal. Nepovedal mi na to nič, len vystúpil a pozrel sa najskôr na dvere, potom na mňa. Z nášho bytu sa ozývala  hlasná hudba a vrava ľudí. Odomkol dvere a potichu zanadával.

,, Čo to dopekla..." znechutene som sa pozerala na dve dievčatá, ktoré sa bozkávali pri dverách našej kúpeľne, na fľašky od piva, vína a vodky, ktoré len tak slobodne ležali na koberci, ktorý som kúpila nedávno. Najviac ma však dostala tá najodpornejšia vec - môj priateľ, ktorý trtkal nejakú dievčinu v našej posteli. Nezmohla som sa na nič, len som opäť zavrela dvere a odišla.

,, Vypadnite! Povedal som, aby ste okamžite vypadli!" počula som Tomášove výkriky. Chcela som sa zavrieť do kúpeľne, tak som tie dve nevrlé slečny sotila na zem a zamkla sa.

,, Vy tiež zmiznite. ... Kurva nepovedal som ti to jasne ty idiot?! Vypadni!" 

Odrazu v celom byte nastalo ticho. Hnusné smrteľné ticho. Chcelo sa mi plakať, ale nemala som už viac síl. Ja som žila rok s takýmto hovädom? Priala som si, aby sa mi to len snívalo. Aby to bol len hnusný sen.

,, Ty tiež zmizni a už sa jej viac neukazuj na oči. Veci ti pošlem k tej tvojej štetke, len mi nechaj adresu."

,, Ok, kámo." nič iné mu na to Filip nepovedal.

,, Nie sme kamaráti. Ani nikdy nebudeme."  začula som len buchot dverí a vedela som, že byt je úplne prázdny. Sme tu len my dvaja. Vyšla som z kúpeľne a pozrela sa naňho zmoreným pohľadom.

,, Si v poriadku?" podišiel ku mne a moju tvár skryl do jeho dlaní.

,, Som. Len jednu vec nechápem." zdvihla som ruky a chytila sa jeho zápästí.

,, Akú srdiečko?" jeho hlas znel byť utrápený.

,, Ako som kvôli takému debilovi mohla opustiť teba?" moja otázka však nebola zodpovedaná. Naše pery sa spojili, vytvorili jedno telo a dušu.