Len priatelia?

22. kapitola: Dovolenka.

,, Mami, toto mi naozaj netreba." pozrela som sa na sáčok s hromadou liekov. Odchádzam dnes s Tomášom na dovolenku a mama z toho úplne potratila rozum.

,, Miška, čo ak z toho letu ochorieš alebo budeš mať hnačku." keď som to začula vzdychla som si a chytila sa za čelo.

,, Mami, let trvá len pár hodín. Určite ma nič nepochytí, lebo sa cítim skvelo. A v Španielsku sú určite lekárne. O to sa báť nemusíš." posadila som sa k nej a so psími očami jej podala sáčok s liekmi, ktoré si nechcene zobrala.

,, Môže vás aspoň Juraj hodiť na letisko?"

,, Ak ťa to ukľudní." usmiala som sa, napchala posledné veci do kufra a zavrela ho. Juraj už u nás býva niečo cez týždeň. Za tých pár mesiacov sme si všetci padli do oka, tak sme nevideli problém, aby sa mamin vzťah po štyroch rokoch konečne nejak pohol.

,, Môžeme ísť?" zaklopal mi na izbu Juraj a spokojne sa opýtal. Asi je rád, že obe dcéry budú konečne preč a s mamou si užijú trochu samoty. Janka šla niekam na týždeň s Petrou a ja sa budem čľapkať v mori s mojím jediným chlapom. Kufre som mu podala, pretože na mňa boli veľmi ťažké a cez plece som si prehodila príručnú tašku. Keď som sa rozlúčila s mamou, zišla som pred auto, v ktorom ma už nedočkavo čakal Tomo. Nastúpila som, pobozkala ho a ruka v ruke sme čakali na Juraja, ktorý do kufra nakladal naše batožiny. Nastúpil a svižným tempom sme mierili na letisko.

,, Tak si dávajte pozor." objal ma už takmer môj otčim, keď sme z kufra vybrali všetky veci. Tomášovi podal ruku a potom sa rýchlo vyparil smerom k nášmu domu.

,,Tak, ideme?" usmial sa a ja som smelo prikývla. Onedlho sme sedeli v lietadle a čakali na odtlet. Let nebol nejak rušný a polovicu cesty som prespala. Tomáš tiež zadriemal, ale nie na dlho. Keď sme unavení vyšli z lietadla, pred letiskom sme si odchytili taxík, ktorý nás odviezol pred hotel.
Hotel bol neskutočne krásny, nečakala som niečo tak veľké. Prihlásili sme sa na recepcii a o pár minút som už vyfukovala na veľkej mäkkej posteli, ktorá bola dokonale popravená.

,, Páči sa ti tu?" spýtal sa popri vybaľovaní svojho kufra.

,, Je to tu prekrásne. Naozaj." posadila som sa a ďakovne ho objala, pretože on to tu všetko vybavil.

,, Som rád, že sa ti páči." pošepkal mi do ucha a neprestajne ma hladkal po chrbte.

,, Ale dnes by som si najradšej oddýchla. Čo ty na to?" opäť som si ľahla a nohy s rukami roztiahla po celej dĺžke postele.

,, No, myslím, že je to dosť dobrý nápad." zasmial sa a hodil sa na posteľ vedľa mňa.

,, Potom musím brnknúť mame. Určite stepuje po celom dome s mobilom v ruke a bojí sa, či sa nám niečo nestalo. Chudák Juraj. Však z nej ošedivie." chytila som sa za čelo a pri tej myšlienke som sa musela zasmiať. Hneď som sa zdvihla a natiahla ruku ku kabelke. Z vrecka som si vybrala mobil a vytočila mamine číslo.

,, Ste v poriadku?" ledva som číslo vytočila a ona už na mňa vychrlila túto otázku.

,, Neboj, mami. Už sme na hoteli. Všetko je v úplnom poriadku."

,, Som rada, ale v priebehu týždňa sa ozvite, prosím."

,, Neboj. Určite sa ozveme. Pozdrav doma a nestrachuj sa toľko. Uži si voľno bez detí. Ahoj." zasmiala som sa a do reproduktora našpúlila ústa a poslala jej pár hlasných bozkov.

,, Stresovala?" spýtal sa Tomáš, keď som položila mobil na bielu komodu.

,, Hrozne." zakrútila som hlavou. On si ľahol na moje brucho a rukou mi prechádzal po stehne. Rukou prešiel až hore k lemu nohavíc, ktoré silno potiahol.
,, Čo je?" zasmiala som sa.
,, Čo keby sme .." pomaly sa dvíhal k mojej hlave.
,, Teraz?"
,, Hm." zamrmlal a nenásytne prisal pery na tie moje.