Len priatelia?

6.kapitola: Mal pravdu. Stará láska nehrdzavie.

,, Deje sa niečo ?" opýtal sa utrápeným hlasom, keď som vyšla z kúpeľne.

,, Nie, prečo?" usmiala som sa a naďalej si pridržiavala uterák omotaný okolo tela.

,, Mám len taký pocit, že sa niečo stalo. Niečo s Tomášom?"

Rozbúchalo sa mi srdce. Niečo tušil? : ,, Nie. " tentoraz som sa usmiala o trochu presvedčivejšie.

,, Som rád." taktiež sa konečne usmial a z tváre mu akoby zázrakom zmizol utrápený pohľad.

,, Na čo máš dnes chuť?" spýtala som sa, keď som sa už prezlečená vracala do kuchyne.

,, Dal by som si špagety." zasmial sa, pretože vedel ako rada varím, a popritom si vyberá také jednoduché jedlá. Povzdychla som si a do hrnca nabrala čistú vodu, ktorú som osolila. Čakala som, kým sa voda uvarí a hodila som do nej špagety.

,, Milujem tie tvoje ladné pohyby, ktorými sa jednoducho pohybuješ v kuchyni." zozadu ma objal a lem trička pomaly dvíhal hore.

,, Prestaň." zasmiala som sa a ruky mu zložila dole.

,, Prepáč." ucítila som mierne podráždenie v jeho hlase. Sadol si za telku a opäť pozeral seriál, ktorému som nevedela prísť nikdy na chuť. Otočila som sa k hrncu a vidličkou premiešala špagety. Jednu som si napichla na vidličku, pofúkala a ochutnala, či je už dostatočne mäkká. Vypla som sporák, nabrala jedlo na tanier, posypala ho syrom a poliala kečupom. S vidličkou som tanier Filipovi doniesla k telke a ja som jedla pri stole. Prvé sústo mi nejak nevadilo, pri druhom sa mi začal žalúdok dvíhať a bolo mi na vracanie. Čo to dofrasa ... 

,, Čo sa deje ?" pribehol za mnou do kúpeľne vyplašený Filip.

,, Ja neviem. Prišlo mi zle." papierom som si utrela ústa a opláchla si ich.

,, Mám ťa zobrať do nemocnice?" pomohol mi zdvihnúť sa zo zeme.

,, Nie, to je v poriadku." usmiala som sa a pomalými krokmi sme vošli do spálne, kde som si ľahla.

,, Neviem, proste zvracala." začula som, keď som bola schopná vnímať. Otvorila som oči a rozhliadla sa okolo seba. Bola som tu sama, čiže Tomáš s Filipom rozoberali obedňajšiu situáciu.

,, Čo ak je tehotná?" začula som tému ohľadom dieťaťa. Nastražila som uši, celkom ma to zaujímalo. Nikdy sme sa ešte s Filipom na tému dieťa nebavili. Máme len 20 rokov, viem, že na rozoberanie je to dosť skoro, ale bola tu aj taká možnosť. Zaujímalo ma, čo si o tom myslí.

,, Dieťa?!" skríkol, ,, tak to je asi to posledné, čo by som potreboval. Čistiť malému spratkovi plienky, kým je jeho matka v škole. Bravúrne." onemela som. Od kedy má taký odpor k deťom? Zabolelo ma to. Predstava, že by bol nervózny kvôli dieťatku .. to ma naozaj zabolelo a zakopalo hlboko do zeme. Vždy som túžila po malom miminku, sledovať ako rastie, čo sa z neho stáva.

,, Dobre, buď kľudný. Je to len možnosť. Nevravím, že..."

,, Čo tu rozoberáte?" vyšla som z izby. Na mojej tvári nebol ani náznak sklamania. Pokúsim sa to zahodiť za hlavu. Vlasy som si prehodila na pravú stranu a kráčala som ku kuchynskej linke, kde som zobrala svoj pohár a nabrala si doň čistú vodu.

,, Ako ti je?" pribehol ku mne Filip okamžite.

,, Je mi fajn, ďakujem." usmiala som sa.

,, Zjedla si niečo pokazené?" svoj záujem o moje zdravie prejavil aj Tomáš. Potešilo ma to.

,, Nemyslím si," prisadla som si k nemu na gauč, ,,  prišlo mi len zle. To je normálne, nie?" pozrela som z jedného na druhého. Vymenili si nežiadúce pohľady a potom opäť zrak upreli na mňa. ,, Čo?" spýtala som sa nechápajúc, aj keď som veľmi dobre vedela, čo nasleduje. Téma dieťa.

,, Miška," prisadol si ku mne, ,, myslíš, že by bolo na čase preberať tému ohľadom detí?" spýtal sa. Videla som, že je nervózny.

,, Štvalo by ťa to?" spýtala som sa pre istotu trochu opatrnejšie, než by som čakala.

,, Nechcem dieťa." sykol.

,, Aha." rozhovor sa skončil. Proste obaja sme stíchli, dokonca ani Tomáš nemal čo k tomu povedať.

...

,, Viem, že ťa to trápi." ozvalo sa za mnou, keď som ešte v noci sedela zakrytá pred telkou. Otočila som sa a zbadala Tomáša, ktorý mal na sebe len tepláky. Prisadol si a nohy si dal pod deku, ktorou som bola zakrytá.

,, Ale nie, len..." zmĺkla som. Neviem, čo som mu mala povedať.

,, Len ťa to trápi ešte o moc viac, než si viem predstaviť, že ?" pozrel na mňa spod jeho kučeravej ofiny.

,, Asi áno." hlava mi klesla. Mala som potrebu, aby ma niekto objal. Bola som hladná po bozkoch, dotykoch. Filip bol skvelý, ale v poslednom čase sa ku mne správal akosi chladne. Ako keby som mu nestačila.

,, Nad čím premýšľaš ?" spýtal sa, očakávajúc odpoveď.

,, Asi, že mu už nestačím. Vždy som vedela, že je jeden z tých chlapcov, ktorý potrebujú dievčatá  meniť jedna radosť. Ako náhle prišla téma dieťa, znervóznel. Áno, máme 20 rokov, ale predsa... je to živý tvor, povedzme, aj keby som čakala dieťa, donúti ma k tomu, aby som šla na potrat? Nechce rodinu, chce život plný dievčat, alkoholu, sexu a plný nových vecí. Ja taká nie som. Som skôr.."

,, Rodinný typ." skočil mi do reči. Vedel presne, čo som mala na mysli.

,, Presne." povedala som s jemným povzdychom.

,, Neboj, bude všetko v poriadku." usmial sa a ruku si prehodil cez moje ramená. Opäť mu oči žiarili ako číre more. Ani neviem  ako, ale uložila som sa potichu v jeho náručí. Ruku som si položila na jeho teplú a silnú hruď. Hlavu som si oprela o jeho prsia a privrela oči. Pobozkal ma do vlasov a zašepkal: ,, Milujem ťa a vždy budem. S tebou by som chcel mať aj tucet detí." usmiala som sa. Čo ak práve toto nás malo opäť spojiť?

...

Ráno som vstala, ale bola som sama. Nevedela som, či to je dobré alebo zlé. Bolo to dobré jedine pre Filipa. On jediný sa vyspal dobre, mal dobrú náladu, len ja a Tomáš sme boli akýsi tichí. Nechcela som, aby sa tá noc skončila. Je pravda, že v poslednom čase som bola s Tomášom na nože, ale vždy ma to k nemu akosi ťahalo. 

,, Vám sa dačo stalo?" spýtal sa Filip. Keď sme si uvedomili, že pri stole sedíme ako päť peňazí a plus sa k tomu obaja babreme v tanier,i ako keby nás to prebudilo a začali sme rozprávať ako rapotačky.

,, Nie, sme..."

,, V pohode, hej, hej." dopovedal Tomáš celkom nervózne. Obaja sme boli nervózni. Musela som sa zasmiať. Úplne sa klepal.

,, Dnes idem do nemocnice." povedala som a pre istotu som sa pozrela do taniera, než by som sa mala pozerať do jeho chladných očí, ktorými sa práve na mňa pozerá. Chladili ma na celom tele.

,, Fajn." odsekol.

,, Nechceš ísť..."

,, Nie." nenechal ma dohovoriť.

,, Prepáč." postavila som sa a odišla do spálne, kde som sa prichystala.

Začula som klopanie: ,, Odveziem ťa?" otočila som sa a pousmiala sa. Prikývla som.

,, Ďakujem."